tívci. Zatiaľ čo liberáli si želajú ďalšie prehlbovanie európskej integrácie, konzervatívci lipnú na myšlienke štátnej suverenity a zanovito sa s európskou ústavou odmietajú zmieriť. Skutočnosť je však zásadne odlišná. Existuje totiž niekoľko veľmi závažných liberálnych argumentov nielen proti súčasnej podobe európskej integrácie, ale i proti prijatiu euroústavy.
Predovšetkým euroústava garantuje na európskej úrovni celú škálu tzv. sociálnych práv. Euroústava uznáva "právo na sociálne zabezpečenie a sociálnu pomoc", ktoré v zásade neznamená nič iné než štátne prerozdeľovanie. Garantuje "právo na odpočinok" alebo "právo na bezplatné sprostredkovanie práce". Podobné "práva" už existujú na národných úrovniach a sú jednou z hlavných príčin zaostávania európskych ekonomík. "Sociálne práva" by mali byť nočnou morou každého autentického liberála. Euroústava zaručuje aj "vysokú úroveň ochrany životného prostredia", čím vytvára priestor na ďalšiu a ďalšiu ekologickú reguláciu. Liberálni myslitelia pritom identifikujú ako hlavný problém dnešnej Európy práve rozbujnený štát blahobytu, vysokú mieru regulácie v mnohých oblastiach a postupné okliešťovanie vlastníckych práv. A euroústava len vytvára priestor na to, aby tieto neblahé javy ešte napredovali.
Jedným z najdôležitejších príspevkov klasických liberálnych ekonómov je vyzdvihnutie úlohy konkurencie. Rovnako ako konkurencia medzi výrobcami, tak je užitočná i konkurencia medzi rozličnými právnymi normami a ich producentmi. Investori, podnikatelia a talentovaní jednotlivci budú mať tendenciu operovať v krajinách s dobrým právnym poriadkom a nízkymi daňami a opúšťať krajiny so zlým právnym poriadkom a vysokými daňami. Hrozba odlevu kapitálu a vysoko kvalifikovanej pracovnej sily preto núti konkurujúce si jurisdikcie vytvárať kvalitné právne prostredie a znižovať daňové zaťaženie. Európa je bohatá okrem iného vďaka tomu, že nikdy nebola politicky zjednotená. Euroústava však prispieva k zvýšeniu počtu oblastí, v ktorých sa budú právne normy produkovať centrálne, bez akejkoľvek konkurencie, čo môže mať ak nie fatálne, tak aspoň nebezpečné následky.
