Teror za hrubou čiarou

Teror udrel Rusko s novou silou a zákernosťou. Zákrok tamojších bezpečnostných síl opäť vzbudil pochybnosti o ich profesionálnych schopnostiach v podobných situáciách. Rukojemnícka dráma v Beslane neznamená sama osebe nič nové - podobné drámy už Rusko posledných rokov zažilo. S opakujúcou sa udalosťou tu však nastupuje neodbytné vedomie, že sú veci medzi nebom a zemou, na ktoré je "diktatúra zákona" krátka.

Neexistuje návod na úspešné vyjednávanie so samovrahmi. A Rusko je krajina, kde vždy poznali - tí hore aj tí dolu, vzbúrenci aj verchuška - aj dôležitejšie veci než život jednotlivca. Ruskí občania (a nimi sú aj Čečeni) vydržia viac autoritárstva než občania demokracií. Sú privyknutí žiť v stave existenčného ohrozenia, so zločinom, nezákonnosťou, bez zastania od vyššej moci. Putin im sľúbil bezpečnosť. Má na to všetky páky. A napriek tomu zlyháva.

Nemožno sa stavať do pozície Busha po 11. septembri a teror v Rusku pripísať démonickej nenávisti radikálneho islamu ku kresťanskej civilizácii. To môže umlčať hlasy medzinárodných organizácií na ochranu ľudských práv, môže to Putina účelovo zblížiť so západnými spojencami - ale nie s vlastnými občanmi. Ich fatálna odovzdanosť Rusku škodí. Alibistická "globálna" prikrývka by možno menej pripomínala deravý pláštik, keby bezpečnostné zložky boli úspešné. Ale nie sú. A Putin - či niekto iný - bude raz musieť činmi priznať, že to Rusko svojou brutálnou, amatérsky vedenou zotrvačne veľmocenskou politikou už na začiatku 90. rokov doslova vygenerovalo z neriešenej historickej krivdy Čečenov vnútorný ozbrojený konflikt, ktorý má dnes veľmi súdobú podobu. Teror je teror. Teroristom sa neustupuje. Ale Rusko sa nemôže zaštítiť pred svojou najvlastnejšou históriou hrubou čiarou a za ňou začať odznova ako člen globálneho protiteroristického bratstva spravodlivých.