 Romantický epos Zabibah a kráľ Saddáma Husajna, vyšiel minulý rok v češtine. FOTO - TASR/EPA |
Literatúra diktátorov - skrátene dik-lit - sa nazýva to, čo spisujú ľudia, ktorí vládnu s absolútnou mocou, pre svoje v putách načúvajúce publikum. Veľkí diktátori majú túto spoločnú črtu: netúžia len po čoraz väčšej a väčšej moci, ale chcú byť oslavovaní aj ako veľkí spisovatelia, umelci, myslitelia a podobne.
Saddám Husajn praktizoval dik- -lit vo veľkom štýle a momentálne dopisuje svoj posledný príspevok niekde v irackom väzení. Kým ešte vládol, tak jeho politické rozprávky, v ktorých hrdinskí arabskí králi bojovali proti zlým americkým a židovským sprisahancom, vychádzali v Iraku v miliónových nákladoch. Býval oslavovaný ako génius literatúry. Tieto jeho úspechy sa už pravdepodobne nezopakujú.
Nástroj utláčania
Podobne oslavné hymny sa spievali aj na iných spisovateľských géniov: Veľkého predsedu Maa, najväčšieho básnika svojich čias, vlastne, všetkých čias, alebo na plukovníka Kaddáfího či Kim Čong Ila, ktorý nie je len veľký spisovateľ, ale aj monumentálny filmový režisér.
Vynára sa teda otázka, čím človeka môže uspokojovať vynútená chvála. Chvála predsa môže byť skutočná, len ak je úprimná. Trhovisko, napríklad, neklame. Nemusí to byť síce najlepší ukazovateľ kvality, ale aspoň nič nepredstiera. Dá sa predpokladať, že ľuďom, čo si kupujú knihy Jeffreyho Archera, sa tie knihy aj naozaj páčia. Čo sa o Saddámových knihách predpokladať nedá.
Napokon, účelom dik-litu ani nie je obšťastňovať verejnosť nejakou zábavou. Naopak, k privilégiám moci patrí, že smieme iných nudiť. To môže vyzerať triviálne, ale nie je to tak. Vedomé a násilné šírenie nudy je agresívny skutok, forma mentálneho týrania. Profesionálni mučitelia to neustále praktizujú: nechávajú ľudí zatvorených čakať hodiny a dni bez toho, aby si mohli niečo prečítať či na niečo sa pozrieť.
Preto sa dik-lit, najmä filozofický, vždy neznesiteľne vlečie. Vezmime si prejavy Fidela Castra. Býva označovaný za brilantného rečníka, ale neviem, koľko Kubáncov, ktorí sú nútení hodiny ho počúvať, by bolo za.
Nuda je nástroj utláčania. Tento princíp platí aj v menej zhubných pomeroch. Nemeckí profesori vždy mali sklon byť na svojich prednáškach nudnejší než ich oxfordskí kolegovia. Zas to súvisí s trhom. Tí prví sú úradníci a pred vojnou to boli postavy s veľkou autoritou, študenti ich museli mlčky počúvať bez ohľadu, či boli prednášky dlhé či bezduché. Zábavnosť nepatrila k ich zamestnaniu, nudiť bol znak vážnosti a moci. Časť toho prežíva v nemeckých inštitúciách podnes.
Človek by predpokladal, že autori dik-litu sú totálni cynici. Alternatívou by bola forma totálneho šialenstva. Iste si Saddám, Stalin či Mao boli vedomí, že akýkoľvek náznak kritiky, ba čo len nedostatočná chvála by boli prísne potrestané. Je teda predstaviteľné, že by sa Saddám naozaj považoval za veľkého románopisca? Mohli Stalin a Mao veriť nezmyslom, ktoré sami písali? Nuž, v istom zmysle áno. Samozrejme, že neverili všetkému, čo im ich lokaji hovorili. Duch každého despotu je otrávený paranojou.
Dvorania na dvore každého tyrana bývajú obávaní a opovrhovaní zároveň. V tomto zmysle vládne totálny cynizmus.
Ľahkoverní despotovia
To však neznamená, že by diktátori neverili ničomu z toho, čo sami hovoria. Aj násilné šírenie malých červených knižiek či viacdielnych zobraných spisov sa dialo v ich dobrej viere, v presvedčení, že ponúkajú absolútnu pravdu a že by bolo dobré, keby ju mohol do seba nasať každý.
Hitler sa rozhodne len netváril, že by všetkých Židov najradšej videl mŕtvych, a Stalin si naozaj myslel, že jeho vlastná vláda je prešpikovaná trockistickými sprisahancami a špiónmi CIA. Diktátori nie sú len cynickí, sú navyše aj neuveriteľne ľahkoverní.
Stalinova a Maova moc spočívala na princípe, že veľký vodca presadzuje silou svoju železnú vôľu. Ich vôľa mohla tvarovať osudy miliónov. Kým ho nemohli oslabiť drobní "sabotéri", mohla vôľa vodcu prekonať každú prekážku. Tento typ diktatúry by sme mohli charakterizovať ako umeleckú vše-moc.
No keď sa to, čo je možno únosné na scénach opier a vo filmových štúdiách, aplikuje na skutočný život miliónov ľudí, je to smrtiace. Takže nečudo, že toľkí moderní (ale aj starovekí) tyrani boli muži s umeleckými ambíciami. Ich zobranými dielami boli monštruózne spoločnosti, ktoré vytvorili.
To je jeden z dôvodov, pre ktorý niektorí intelektuáli diktátorom ležia pri nohách. Blízkosť k moci je vždy zvláštna skúsenosť pre tých, ktorým ich práca za normálnych okolností nedáva veľkú moc. Aká rozkoš pre Gabriela Garcíu Márqueza, môcť sa vyhrievať na slnku Fidela Castra! Kým normálny intelektuál alebo umelec môže iba písať knihy či maľovať obrazy, normálny diktátor je vstave pretvoriť víziu na skutočnosť. Dokáže vytvoriť svet nanovo. V porovnaní s tým je demokratický politik len obyčajný obchodník, oportunista. Preháňam, samozrejme. Mnohí demokrati majú vízie a idey - ale musia presviedčať, pracovať uprostred protichodných záujmov, ekonomických síl aj iných okolností, ktoré tvoria chaotickú realitu života, ustupovať a robiť kompromisy.
Pozor na veľkolepé idey
Saddámov parížsky advokát Jacques Verges to vlastne vystihol: povedal, že sociálnym demokratom a ďalším buržoáznym politikom oproti diktátorom ako Stalin a Mao chýba "veľkosť". Sú to potrimiskári, ktorí sa pachtia za vplyvom, nie architekti ľudského osudu.
Pozor na veľkolepé idey a plány, keď tryskajú spod pera veľkým vodcom. Keď sa veľkosť vymyká kritike, určite nastúpi masové vraždenie. Lenže zlé idey nie sú limitované len diktatúrami. Náš dnešný svet je taký klamlivý práve preto, že lži už neprichádzajú len vo forme nečitateľných spisov a dlhých prejavov, ale s cukrovou polevou zábavy, ako ich ponúkajú mediálni moguli a ich zástupcovia, ktorí majú veľkú moc už dnes, a radi by ju mali ešte väčšiu.
© Die Welt
