Za celý svoj dlhý život som videl iba jeden muzikál - sfilmovanú verziu West Side Story. Týmto konštatovaním nechcem ohŕňať nos nad jedným dramatickým žánrom (tak ako iné druhy umenia, aj muzikál iste môže byť dobrý alebo zlý), len priznať, že nie som zasväteným znalcom. Napriek tomu si dovolím vysloviť úsudok, že páčivými melódiami, angažovaním populárnych spevákov či hercov, výpravnosťou a bohatými javiskovými efektmi sa muzikál usiluje osloviť širšie, masovejšie publikum; napokon, nútia ho k tomu aj zvyčajne vysoké produkčné náklady.
Muzikál Donaha!, ktorého generálka prebehla nedávno na Novej scéne, láka diváka navyše aj trochu "šteklivou" témou: nezamestnaní sa z núdze rozhodnú vystupovať v striptízovej šou. Herci sa, ako som vyrozumel z tlače, v závere predstavenia naozaj obnažia, vďaka decentnému osvetleniu je však ich nahota viac-menej symbolická. Pravda, len kým sa na generálku nedostaví fotograf z denníka Nový čas.
Nahota na javisku, filmovom plátne či televíznej obrazovke nie je ani v našich pomeroch ničím mimoriadnym, vyskytuje sa tam však v rámci celkového kontextu diela a po predchádzajúcom súhlase účinkujúcich. "Úplná frontálna" mužská nahota zostáva zatiaľ výnimočným javom. Dalo by sa azda argumentovať, že fotograf Nového času len dotiahol do konca to, s čím sa Nová scéna koketne pohráva, a že tým vlastne urobil predstaveniu reklamu, ktorá privábi davy divákov. Nemyslím si to (načo by ľudia, ktorých priťahuje práve toto, platili za vstupenky, keď už v novinách videli oveľa viac, ako im ukážu na javisku?), ale na tom nezáleží; je na divadle a jeho hercoch, aby rozhodli, ako a čím chcú predstaveniu robiť reklamu. Ilegálne, napriek zákazu fotografovania získaný obrázok nie je výsledkom žurnalistického dôvtipu, ale primitívneho porušenia dohody a normálnej ľudskej slušnosti. Jedinou primeranou odpoveďou je súdna žaloba.
Denník Nový čas považujem za žurnalistický suterén, a určite nie som sám. Obsahovú náplň i štylistické majstrovstvo jeho ťažiskových príspevkov výstižne charakterizuje ľudové úslovie "táraj, Mara, Kubo, píš". Je isté, že "ukradnutou" fotografiou nechcel robiť reklamu predstaveniu, ale sebe, a to sa mu akiste aj podarilo, ináč by sa nebol ponáhľal postihnutým "ospravedlniť" ďalšími nahými fotografiami.
Ale za reklamu sa platí, a mal by to urobiť aj Nový čas. Venovať mu ďalšiu pozornosť by bolo mlátením prázdnej slamy - pokiaľ bude na Slovensku najpredávanejším denníkom, nemá dôvod na svojom obsahu či forme čokoľvek meniť; otázkou, akými prostriedkami svoj cieľ dosahuje, sa jeho tvorcovia určite neumárajú.
Oveľa znepokojujúcejšie sa mi zdá, že vôbec nie diskrétny pôvab nášho "trhu" zvádza k podobným postupom aj ambicióznejšie či serióznejšie médiá. Zvykáme si, že rýchlokvasené novinárske esá s obzorom nesiahajúcim ďalej ako po škrupinu, z ktorej sa práve vyliahli, bezstarostne a s elánom píšu či hovoria o veciach, ktoré sa neobťažovali naštudovať, a že "investigatívnosť" našich žurnalistov sa vyčerpáva neodbytným, šesť- či osemkrát opakovaným kladením idiotskej otázky: "Tak prijali ste ten úplatok, či nie?", alebo zverejnením údajov z menovaného či nemenovaného zdroja bez najmenšej snahy sledovať stopu ďalej a po čase priniesť výsledky vlastného pátrania.
