ILUSTRAČNÉ FOTO - TASR |
roviny nedospeje, keď zostáva len odborníkom na aristotelovské kategórie či na vplyv Schellinga na romantikov ( My a ti druzí ).
Tieto premeny však môžu pokračovať aj ďalej. Keď si intelektuál sadne za volant auta, stáva sa vodičom. V kontexte tejto svojej roly prestáva byť intelektuálom, lebo, ak ju chce splniť úspešne, musí sa do vodiča prevteliť a riadiť sa pravidlami cestnej premávky. A tie sú iné ako pravidlá nezávislého intelektuálneho rozvažovania a spochybňovania ustálených právd. To isté platí, ak sa dá na politickú dráhu. Intelektuál sa v tejto role stáva politikom a v nej má šancu na úspech iba vtedy, ak sa začne riadiť "pravidlami premávky" na politickej scéne.
Intelektuál sa však môže zaoberať politikou aj bez toho, aby sa sám stal politikom. Politika je vtedy len predmetom jeho reflexie. Kladie si otázky jej zmyslu, ktoré presahujú akceptované poriadky a hodnoty, a "stojí tak v tradícii prorockého súdu nad týmto svetom, v neposlednom rade nad politickou mocou" (tamže).
A práve tu je často kameň úrazu. Naši politici od intelektuálov chcú, aby súdili politiku ich oponentov a zdôvodňovali, či ospravedlňovali tú jedine správnu politiku, ktorú presadzujú oni. Vždy sa nájde časť intelektuálov, ktorá tomuto tlaku podľahne a plní úlohu straníckych ideológov. Ich "vzájomnými denunciáciami tak vzniká akýsi paradoxný antiintelektualizmus intelektuálov, ktorý síce v prvom rade smeruje proti myšlienkovému konkurentovi, ale aj proti sebe samému" (tamže).
Lenže žiadna politika nepresadzuje pravdy, ale záujmy, a každá iné. Možno ich navzájom porovnávať, priraďovať k rôznym skupinám a trendom. Možno ich hodnotiť na škále demokracie a ľudských práv. Možno odhaľovať ich zištné pozadia. Podľa Foucaulta však úlohou intelektuála, ktorý sa nespreneveril svojmu poslaniu, "nie je hovoriť iným, čo majú robiť. Akým právom by to robil? Spomeňte si len na všetky proroctvá, sľuby, príkazy a programy, ktoré intelektuáli v priebehu posledných dvoch storočí vyjadrili a ktorých výsledky teraz vidieť. Práca intelektuála nespočíva vo formovaní politickej vôle iných; spočíva v tom, že na základe analýz uskutočnených vo svojich vlastných oblastiach opätovne skúma evidencie a postuláty, otriasa navyknutými spôsobmi konania a myslenia, rozptyľuje veci prijímané ako dôverne známe , prehodnocuje pravidlá a inštitúcie a na základe tejto opätovnej problematizácie (kde uplatňuje svoje špecifické remeslo intelektuála) sa zapája do utvárania politickej vôle (kde má svoju úlohu občana)" ( Moc, subjekt a sexualita ).
Tento spôsob plnenia autentického poslania intelektuálov na politickej scéne sa u nás zatiaľ príliš neujal, lebo sme si navykli na tie služby, ktoré od nich vyžadoval totalitný režim. LŚwenstein trpko konštatuje, že komunizmus v Česko-Slovensku nepadol pod náporom "narastajúceho sebavedomia intelektuálnych melancholikov", lebo tí sa poväčšine neodvážili tomuto režimu vzdorovať a po celé desaťročia sa ani "v najmenšom nestarali o malé disidentské krúžky". Až keď sa ľudia začali prebúdzať zo svojho "autototalitného" marazmu, zo svojej stádovej pasivity, začali im narýchlo dodávať "heslá, možnosti identifikácie, predovšetkým však alibi ". A tým, pravdaže, alibi aj pre seba. V disente za týchto profesionálnych intelektuálov suplovali na robotníkov a umývačov okien degradovaní ich bývalí kolegovia. A tak netvorili jedno kritické množstvo, ktoré by pohlo našimi dejinami.
Nie sme v tom sami. Švédsky spisovateľ Myrdal svojho času povedal, že "ak vypukne tretia svetová vojna, treba ju pripísať intelektuálom ako dodávateľom falošného dobrého svedomia pre všetkých." Je to však iba zvaľovanie viny na vopred vyhliadnutú obeť. Ale u nás sa práve táto dodávateľská služba od intelektuálov ešte stále žiada. My vám dáme zadanie a vy ho plňte. A ak sa intelektuálom do toho nechce, začnú im nadávať.
Preto aj na naše súčasné pomery je ako ušitá trefná a - pravdaže - ironicky mienená Foucaultova poznámka, že "intelektuál je ten, čo je vinný. Vinný tak trochu za všetko: za to, že hovorí, že mlčí, že nič nerobí, že sa do všetkého mieša".