Nedávno sa mi zvláštnou náhodou podarilo vidieť Godardov film o mladých ľavicových intelektuáloch. Zvláštnou náhodou preto, že už nemám veľkú potrebu chodiť do kina a keď aj mám, tak je príliš ďaleko a je veľmi zložité sa k nemu dostať. Ani v prípade tohto filmu si nie som celkom istý, či som ho naozaj potreboval vidieť. Ani mi z neho nie je jasné, čo si o komunizme myslí samotný Jean-Luc Godard. No je mi jasné, že komunizmus Francúzov je len komunizmus teoretikov a pozorovateľov komunizmu v iných krajinách.
V mojom prípade je to ako s kresťanstvom: proti samotnej myšlienke a filozofii nemám nič. No keď príde na lámanie chleba, zrazu je to niečo úplne iné.
Väčšina mojich kamarátov sú zarytí pravičiari. Napríklad Pedro: "Ľudia si skrátka nemôžu byť rovní, lebo ľudia si nie sú rovní! Možno sú si rovní pred Bohom, ale v spoločenskom systéme nikdy!" Koľko politických prednášok som si musel vypočuť?! Smiešne na tom je, a to uznal aj on, že to, čo robíme na mlyne, je úplne čistý komunizmus. A ja s Pedrom sme úplne čistá robotnícka trieda.
Pedro raz stretol v meste mladého ľavicového intelektuála s Che Guevarom na tričku a ten mu začal nadšene rozprávať svoje teórie o robotníckej triede. Keby mal Pedro pušku, tak vôbec nepochybujem o tom, že by ho na mieste odstrelil. Namiesto toho mu iba povedal: "Ukáž ruky!"
Mladý intelektuál ich mal biele, mäkučké a slabé. Pedro mu ukázal svoje opálené a mozoľnaté ruky zrobené od sekery.
"Keď budeš mať takéto ruky, tak potom mi môžeš niečo hovoriť o robotníckej triede!"
