Slovenská pravica je v úpadku. Vonkajším prejavom tohto stavu nie sú len nízke preferencie a zlé výsledky pravicových strán v regionálnych voľbách, ale aj antagonizmy medzi pravicovými lídrami. Svedčí o tom aj mediálna prestrelka medzi SDKÚ a KDH, ktoré sa nevedia zhodnúť, čo vyplýva z výsledkov volieb do orgánov VÚC. Šéf SDKÚ Mikuláš Dzurinda kresťanským demokratom odkázal, že pravicové strany musia spolupracovať. Asi dosť preháňa, keď tvrdí, že SDKÚ a KDH môžu byť spolu silnejšie ako HZDS. Predseda KDH Pavol Hrušovský mu kontroval vyhlásením: „Nikdy sa nespojíme s SDKÚ do užšej spolupráce, ktorá aj tak nedáva šancu na znásobenie preferencií po budúcich voľbách.“ Takýto spôsob komunikácie lídrov slovenskej pravice je presne to, čo voličov najviac odrádza od záujmu o ich politiku. Oprávnene totiž nadobúdajú dojem, že politikov zaujímajú viac osobné nezhody ako praktické problémy, s ktorými sa občan každodenne stretáva. Kresťanskí demokrati nevedeli usporiadať svoje vzťahy, keď politicky žili pod jednou strechou, a nevedia to urobiť ani po tom, ako si jedno z krídel vytvorilo SDKÚ.