Tvrdili to aj komunisti. Aby mali hranice čo najpevnejšie, zadrôtovali a zamínovali ich a strieľali po každom, kto sa k nim priblížil. Boli hrdí na to, že im cez ne neprejde ani myš. A koho na nich rovno nezastrelili, toho poslali do Jáchymova dolovať pre Sovietov urán.
Hranice boli vždy symbolom obmedzenia slobody. Čím ťažšie sa prekonávali, tým viac uberali zo slobody v nich uzavretých ľudí. Čím je uzatvorený okruh menší, tým sú hranice neprestupnejšie. Väzenie je ideálnym prípadom takýchto hraníc, malo by byť teda - podľa eurofóbov - najvyššou zárukou slobody pre jeho obyvateľov. Prečo by sme sa mali zastaviť práve pri hraniciach národného štátu? Opevnime si opäť mestá a sídla a postavme do ich brán žoldnierov, ktorí budú chrániť našu zabarikádovanú slobodu.
Hranice národného štátu majú vymedzovať oblasť ochrany národných záujmov. Ich ochrana by mala garantovať maximálnu prosperitu a slobodu v nich uzavretých štátnych občanov. Každý eurofób sa oháňa národnými záujmami. Mieru jeho eurofóbie možno merať podľa toho, čím viac ich skloňuje. A každý eurofób si ich, pravdaže, vymedzuje podľa svojho partajného trička. Preto máme národné záujmy kresťanskodemokratické, nacionalistické národné záujmy, národné záujmy komunistické, i konzervatívno-inštitucionálne národné záujmy. Pestrá paleta do značnej miery navzájom sa vylučujúcich možností. A každé z nich sú nám ponúkané ako jedine oprávnené, ako najlepšie zo všetkých možností. A každé z nich odsudzujú inak vymedzené národné záujmy ako zištné, klamné, ako zradu na národe, ako cestu k jeho úpadku či až k záhube.
Medzi týmito našimi eurofóbmi dnes dominujú čo do škály záberu a razantnosti svojho križiackeho ťaženia kresťanskí demokrati. Sféru svojho poňatia slovenských národných záujmov začali protieurópsky vymedzovať kultúrno-etickou svojstojnosťou, ktorou sa máme vydeliť z ostatného európskeho sveta. Má tomu pomôcť aj vlastná národná koncepcia - doteraz univerzálnych - ľudských a občianskych práv (Palko). Preto odmietajú nielen spoločnú európsku ústavu, ale aj spoločnú európsku Chartu základných práv ako jej základ. Tvrdošijne tak zotrvávajú na večnom zachovaní len nedávno vzniknutých a práve teraz jestvujúcich hraníc národných štátov (a obzvlášť toho nášho) podľa svojej verzie starej kresťanskej zásady: Čo Boh rozlúčil, nech človek nespája! Ak už má byť Európska únia, potom len ako spolok národných štátov (ktorý tu už aj tak dávno máme v podobe Rady Európy). Naposledy vyhlásili boj práve prijatému proeurópskemu antidiskriminačnému zákonu a pomocou chabých scholastických námietok by ho radi poslali na pravdu Božiu. Ich predstavitelia vedú európsku (a zároveň antieurópsku) kampaň proti zrovnoprávneniu homosexuálov. Akoby ich už Boh nestvoril na svoj obraz takisto ako kresťanských demokratov.
