ých štátov zasahuje oveľa citeľnejšie než EÚ.
Oba tieto aspekty sú témou aj letného čísla Listov SFPA , vydávaných Slovenskou spoločnosťou pre zahraničnú politiku. Zastúpení obhajcovia i kritici národného štátu sa zhodujú v tom, že jeho súčasné i výhľadové funkcie sa očividne transformujú a redukujú. Líšia sa iba závermi, ktoré pre nich z toho vyplývajú.
Vladimír Zuberec sa odvoláva na významných svetových analytikov, podľa ktorých "výrazný posun od štátom ovládanej ekonomiky k ekonomike orientovanej trhovo v dnešnom svete takmer stiera politické hranice... Deregulácia, privatizácia a iné reformy zmenšili úlohu štátu v ekonomike a... trh sa stal najdôležitejším mechanizmom... Podľa tejto interpretácie sa štát vo vysoko integrovanej globálnej ekonomike stal anachronizmom a je na ústupe." Ak štát naozaj zaniká, potom Tomáš Zálešák kladie otázku, či "máme tomuto zániku tlieskať, alebo ho vnímať ako hrozbu?" Preňho je to skôr ohrozenie súčasnej civilizácie, a to napriek tomu, že "odcudzenie občanov voči štátu neklesá, ale neraz sa stupňuje... Táto mašinéria vykazuje za istých okolností tendenciu koncentrovať vlastnú moc a zasahovať do ďalších a ďalších oblastí nášho života, predstierajúc, že jej ide len o naše blaho."
Ladislav Hohoš zas vidí hrozbu v tom, že "globalizácia si podriaďuje vyprázdnený a privatizovaný štát a ponecháva mu len kompetencie, ktoré sú potrebné na fungovanie nadnárodných korporácií..." A pre Katarínu Glončákovú-Golev "národný štát už dávno nie je jediným a najdôležitejším aktérom medzinárodných vzťahov." Napokon, podľa Juraja Buzalku treba prekročiť horizont evolucionistického predpokladu, "že EÚ je pokračovaním štruktúry národného štátu vo väčšej škále... EÚ je zároveň protikladom moderného štátu - a proces odohrávajúci sa na súčasnom teritóriu Európy je skutočne unikátny najmä úsilím preklenúť partikulárne historické kategórie - napríklad aj tie, ktoré stoja na národnom štáte."
Listy citujú tiež generálneho tajomníka OECD Donalda J. Johnsona a riaditeľ pražského Ústavu medzinárodných vzťahov Jiřího Šedivého. Podľa prvého "globalizácia prináša viac ziskov ako nákladov a politiky národných vlád sú vrcholne dôležité. Môžu totiž zmenšiť negatívne vedľajšie účinky globalizácie a domáce reformy, či už v inštitucionálnej oblasti alebo v oblasti verejnej politiky sú samy osebe kľúčom k pokroku". Čo, pravdupovediac, nedáva národnému štátu veľa priestoru na nejaké aktívne sebapresadzovanie.
