New York. FOTO - REUTERS
Existuje čosi ako amerikofília. Nemá taký bohatý rodokmeň ako anglofília či frankofília, ba ani ako germanofília. Vlastne sa ani celkom nezvykne uznávať za fíliu bona fide. Ale existuje to. Existovala v Európe počas džezovej éry, a v Európe, Japonsku, a viac-menej hocikde v päťdesiatych rokoch. Dokonca ani vojna vo Vietname ju nezabila, lebo centrum protestov bolo stále len v Amerike. Američania mali tie najlepšie heslá aj najlepšie pesničky proti vojne. Stále existuje, hoci už hrozí nebezpečenstvo, že skončí podobne ako germanofília v hmle nostalgie za krajinou toho, čo mohlo byť.
Pohľadnica z New Yorku
Vždy som bol amerikofil, alebo aspoň od chvíle, keď som ešte veľmi malý dostal od otca, ktorý bol na služobnej ceste v New Yorku, pohľadnicu, na ktorej bol Empire State Building. Spojené štáty boli vtedy exotické miesto, kde všetko vyzeralo väčšie, ligotavejšie, bohatšie, vzrušujúcejšie. Amerikofília v mojej generácii žila zo sexi zvodov populárnej hudby. Ešte aj názvy tých najprovinčnejších amerických miest - Memphis, Tennessee; Flagstaff, Arizona - sa cez rock and rollovú poéziu menili na vytúžené fetiše.
