Roku 1824 vyšla Slávy dcera, básnická skladba, ktorej autorom bol mošovský rodák Ján Kollár (1793 - 1852) a o ktorej každý z nás vie čosi povedať (inak by nikto nezmaturoval), ale málokto ju čítal. Tu a tam niekto dokáže z nej zacitovať pár veršov, väčšinou sa však jej znalosť obmedzuje iba na tri slová "stůj, noho posvátná", ktoré sa stali žartom vďaka nesprávnemu čítaniu verša "Stůj noho! Posvátná místa jsou, kamkoli kráčíš."
Zaplať pánboh aj za žart - sú básnici, ktorí nevstúpili do obecného povedomia ani troma slovami. Ale v Slávy dcere tiež stojí: "Sám svobody kdo hoden, svobodu zná vážiti si každou. Jiné kdo jímá v pouta, sám je otrok." "Nic většího v slovenské literatuře nebylo řečeno", napísal kedysi Milan Šimečka.
Naháňať dva zajace
Pravda však je, že Ján Kollár je nečítaný básnik. A je pravda i to, že za svoju nečítanosť si môže sám. Bol jednou z nacionálne najkontroverznejších osobností slovenskej literatúry - veď už i táto veta je kontroverzná. Ján Kollár v skutočnosti naháňal dva zajace, uchádzal sa o miesto v slovenskej i českej literatúre - a tak sa mu podarilo stať sa nečítaným hneď dvakrát.
Usiloval sa totiž o nemožné - sníval o československom jazyku a písal češtinou, do ktorej miešal slovenské slová. Slovenčine sa úspešne vzdialil, češtine sa však nepriblížil. Ani jeho priaznivec Josef Jungmann, ktorý mu za Slávy dceru ďakoval slovami "není jistě nikoho z nás, kdo by Vaše jméno s uctivostí, s hrdostí a srdečnou oblibou nevyslovoval", mu nezatajil v súkromnom liste krutú pravdu: "V Čechách nebude se nikdy psáti, jak vy píšete, s nechutí se odvracujeme od tohoto způsobu. A to jest příčina, že vás ne již mezi naše, ale mezi jiného nářečí spisovatele klademe."
Aby toho nebolo málo - do ďalšej kontroverznej situácie vohnala Jána Kollára láska. Dámou jeho srdca sa totiž stala Nemka, Wilhelmína Frederika Schmidtová, do ktorej sa on - odporca germanizácie - zaľúbil, keď študoval v Jene.
Vieme, ako to riešil - opäť sa pokúsil o čosi podobné, ako bol pokus s "českoslovenčinou". Tentoraz rozvinul ad absurdum slavianofilskú ideu. Všade v Nemecku nachádzal prapôvodné stopy matky Slávy - aj v nemeckom genofonde. A tak dokázal odhaliť slovanský pôvod nielen v pomenovaní každej okolitej dedinky i samotnej Jeny, ale aj z Wilhelmíny sa v jeho básnickej obrazotvornosti stala Mína - Slávy dcera.
Návšteva u velikána
Pravdaže, Ján Kollár pri tom nezapieral svoj slovenský pôvod, a emócie s ním súvisiace môžeme pekne sledovať najmä v jeho Pamätiach z mladších rokov života, ktoré z nemeckého originálu preložil Karol Rosenbaum. Ján Kollár tam popisuje, ako navštívil J. W. Goetheho: "Len čo som sa v Jene usadil a poobzeral, prvá moja práca bola uvidieť a spoznať nielen profesorov, ale aj iných slávnych mužov, žijúcich v meste, alebo aspoň ich pamätníky a domy, kde bývali a pracovali. Náhodou p. Wolfgang Goethe býval neďaleko nás, jemu teda platila moja prvá návšteva. Po prvý raz som bol uňho s Mažárim, potom častejšie sám.
Po prvý raz sme museli trocha čakať v predizbe, kým sa vraj oblečie a pripraví. Potom predstúpil pred nás tento nemecký Jupiter s rozkošnou zdvorilosťou a s odmeranými krokmi i slovami. I pán Goethe sa nazdával, že v uhorskej krajine bývajú iba Maďari, preto i nás pokladal za Maďarov. Ale ja som proti tomu protestoval: Pane, reku, ja som Slovák, alebo - ak chcete - Slovan, a tento môj priateľ je Polomaďar-Polonemec. Pán Goethe sa hlasne zasmial mojej úprimnosti a prihovárajúc sa mi, dôverne ma prosil, aby som mu zadovážil a preložil niekoľko slovenských národných piesní, bo mnoho vraj počul o ich bohatstve i kráse. O maďarské vraj prosil a písal už mnohým, ale doteraz vraj nestihol prísť ani k jednej. Ako počúvam, i Maďari sú priam taký nespevavý národ ako Nemci. S tým sme sa rozišli.
