Životný príbeh Paula Lendvaia je časom striedania ilúzií a vytriezveníPomaly si to už nevieme predstaviť, ale pred rokom 1989 nebolo v Československu dostať kúpiť jediné noviny s prehľadom západných televíznych programov. Vynaliezavci si preto každú sobotu kupovali komunistický denník Volkstimme. Boli to jediné noviny, kde mohli nájsť týždenný prehľad programov rakúskej televízie.
Tri mená
Nezaujímali nás komunistické táraniny, intelektuálne a umelecké vylomeniny, ale tri relácie a tri mená: Klub 2 a Günter Nenning, Wissenstudio a Helmut Kreuzer, Europastudio&Osteuropastudio - a Paul Lendvai.
Klub 2 predstavoval rozhádanú a so sladkou rakúskou jedovatosťou sa urážajúcu domácu politickú a intelektuálnu scénu. Kreuzerove rozhovory nás priviedli k Popperovi, Lorenzovi, Weizsäckerovi, Watzlawickovi, Riedlovi, Chargaffovi. A Paul Lendvai do Európy.
Autobiografia Paula Lendvaia Na čiernej listine sú druhou stranou zrkadla tej doby. Paul Lendvai označuje sám seba za "svedka čias". Vo svojej knihe je však nielen ich svedkom, ale aj sprievodcom, komentátorom a aktívnym aktérom. Udával tón a keďže sa ho báli, vieme, že mal značný vplyv na to, čo a ako sa odohrávalo v strednej Európe pred rokom a v roku 1989.
Odvtedy sa všeličo zmenilo. Vieme napríklad, že Paul Lendvai, ročník 1929, je aj autorom úspešných kníh Červený Balkán (1969), Antisemitizmus bez Židov (1972), Kreisky - portrét štátnika (1972), Hranice zmeny 1977), Vojna médií (1981), Náboženská sloboda a ľudské práva (1983), Osamelé Albánsko (1985, 1986), Svojvoľné Maďarsko (1986, 1988), Medzi nádejou a vytriezvením (1994).
Chcel by som vyzdvihnúť najmä neskoršie Lendvaiove Dejiny Maďarska. Existuje viacero koncepcií maďarských dejín a Lendvaiovu pokladám za najvyváženejšiu. Možno práve preto, že sú dejinami viacerých perspektív - maďarskej, rakúskej, stredoeurópskej a európskej, čo je u maďarských historikov zriedkavé.
Jednu z perspektív Paula Lendvaia tvoria aj jeho slovenské konexie. Nielen rodové - Paul Lendvai bol po Györgyovi Sebestyénovi druhým Maďarom, ktorý videl dôvod na to, aby skúmal na Slovensku svoje korene - ale aj tie, ktoré vyplývali z jeho životnej skúsenosti.
Paul Lendvai sa začiatkom roku 1957 vybral do Bratislavy na návštevu strýka Oszkára. Bola to rozlúčková návšteva tesne predtým, než emigroval z Maďarska do Rakúska, ktoré nazýva svojím druhým domovom. Môžeme mu veriť, lebo s Rakúskom sa spájajú dve miesta jeho osobnej pamäti: Viedeň a Altaussee.
Štyri etapy
Vo Viedni sa cítia Maďari dobre, pripomína im Máriu Teréziu a uhorskú gardu. Altaussee, a vôbec rakúske a švajčiarske jazerá sú pre suchozemských Stredoeurópanov sublimáciou mora, ktoré nám tak chýba, a práve preto nás tak fascinuje. Rovnako ako fascinoval Paula Lendvaia pohľad na more, ktoré uvidel prvý raz v živote ako dvadsaťosemročný 4. októbra 1957 v Taliansku, v deň, keď obletela zemeguľu prvá sovietska družica. A nie náhodou bol preňho prvý pohľad na more silnejším emocionálnym zážitkom ako sputnik.
Paul Lendvai prešiel štyrmi životnými etapami. Prvú bilancuje poznanie, že byť Židom "neznamená náboženstvo, príslušnosť k národu, ani rasovú príslušnosť, ale osudové spoločenstvo, do ktorého je človek vystrčený bez opýtania tak ako do života".
