v montérkach a vybavujem sa s ním. Akurát pricestoval z Ameriky. No za pár dní zas ide späť.
Chlapík, s ktorým robím tento plot, je úplne skvelý. Neustále púšťa nejaké hlody. Ako mladý hral po zábavách a svatbách. Beatles, Rolling Stones, to bola jeho generácia. Odcvakne si kúsok drôtu a otočí sa na mňa. "Vieš, aká je to asimetrická piča?" Zakrútim hlavou. "No asi meter široká a asi meter hlboká!" Smejem sa, ale on ešte neskončil. "A dá sa dub zoťať chujom?" Pokrčím plecami, chytím medzi kombinačky uväzovací drôt a zakrútim ho, aby dobre držal. "Dá. Ak je dub chujový a chuj dubový."
Vždy, keď poviem, že nám to ide dobre, začne na mňa kričať, aby som nezariekal a otáča sa, že po mne hneď niečo hodí. A niekedy sa rozrozpráva a valí historku za historkou. O tom, ako videl hrať Žbirku, Gombitovú, Lehotského, Vargu atď. A o tom, ako jeho opitý brat mal zaspievať: "Oh she leaves me" a namiesto toho zaspieval "a piču líž mi".
Hneď zrána, ako príde, zahrá mi zopár scénok a ja sa s ním nachvíľu ocitnem u neho doma (rozhovor so ženou), potom v železiarstve, potravinách a tak podobne.
Niekedy mi donesie vajíčka, vraj ma pozdravujú jeho sliepky. Tie svine hrabavé. Nazýva ma Robinson (to preto, že som tu úplne sám), alebo krásavec Schmidt (to zo srandy). Odkedy som mu povedal, že z Bratislavy som odišiel preto, že som zmlátil jedného chalana, ktorého kamaráti by si ma jedného dňa určite počkali, tak mi neverí ani slovo. Posledné dni sa brodíme k plotu cez záľahy jesenných listov.
Na druhý deň ochorie a tak idem robiť inam. Večer idem aj so svojím zamestnávateľom-kamarátom do plavárne a odplávam zo dva kilometre. Potom sa v čajovni smejem a ledva dokážem zdvihnúť ruku s pohárom. Hádžem očkom po peknej dievčine s vrkočmi za pultom. Kamarát ju volá "copánková". Zdá sa, že nereaguje. Kamarát je presvedčený, že v Štiavnici sa nielenže kopú hroby oveľa ťažšie ako v Bratislave (v Štiavnici je podľa Štiavničanov vôbec všetko oveľa ťažšie ako v Bratislave), ale dokonca aj oveľa hlbšie, na čom sa smejem ešte viac a na plnú hubu rozprávam, ako to vyzerá v hrobe (veď som ich, bisťu, vykopal viac ako dvesto). Potom sa trochu hanbím, že som bol taký okázalý (ale viem, že ma podpichlo to podceňovanie bratislavského kopania). A tak vypijem štipľavý zázvorový čaj, z ktorého väčšina ľudí nezvládne ani pol pohárika a idem domov spať.
