Smrť Jásira Arafata aj tak už nič nezmeníDesiateho novembra 2004 sú v Izraeli holubice vyčerpané a jastraby skrachovali. Vyčerpanie je menej zlé ako bankrot. Smrť Jásira Arafata, ktorú médiá v týchto dňoch znovu a znovu vyhlasovali a zasa dementovali, nič nezmení na elementárnej a naliehavej nutnosti, ktorej sa nevyhne ani Izrael, ani Palestínčania.
Nekrológy, ktoré arafatológovia spísali za posledných tridsať rokov, zapĺňajú celý regál. Ani holubice, ani jastrabi nemôžu pripustiť, že by Jásir Arafat, živý alebo mŕtvy, pretrel či zrušil trhlinu v izraelskej spoločnosti. Tá trhlina nemá nič spoločné so vzostupmi a pádmi Jásira Arafata a jeho nástupcov, ale s otázkou, čo znamená štát Izrael, kým sme, akou cestou chceme ísť, čo je možné a čo je nemožné, čo môžeme a čo nemôžeme urobiť, a predovšetkým - kým chceme byť.
Na oboch stranách veľké sny
Slabosť holubíc v desaťročnej diskusii o budúcnosti okupovaných území, o vojne a mieri, má jednu rozhodujúcu príčinu. Nepodarilo sa nám jasne vysvetliť chudobným vrstvám občanov Izraela, že existuje priama súvislosť medzi ich situáciou a snom o veľkom Izraeli, ktorý po víťazstve v šesťdňovej vojne roku 1967 ovládol dušu našej krajiny. Podobná priama súvislosť je medzi príšernou biedou na okupovaných územiach a veľkopalestínskym snom Palestínčanov a ich vodcov.
Vyše tridsať rokov vráža Izrael miliardy dolárov do výstavby a udržovania sídiel na okupovaných územiach. Tie peniaze sa mohli investovať do vzdelania, sociálnych služieb, kultúry a vedy a na rozvoj Galiley a Negey. Ide však o viac než o fakt, že osadníkov dotoval štát. Tieto peniaze už nemohli dostať ľudia v núdzi, schudobneli, ich situácia sa zhoršovala a zúfalstvo z nich urobilo nacionalistov. Sú uzavretí v klietke strachu, nevraživosti a nenávisti k Arabom, pomätení agresívnymi a náboženskými extrémistami. Tento začarovaný kruh sa holubiciam nepodarilo prelomiť.
Chudoba v snahe o mier videla vždy len projekt sýtych a dobre zarábajúcich, ktorým ide viac o blaho Palestínčanov než o situáciu nezamestnaných a chudobných vo vlastnej krajine. Holubice budú aj ďalej vyčerpané, tak dlho, kým neprekonajú túto priepasť a neoslovia masu nezarábajúcich alebo zle zarábajúcich Izraelčanov, ktorí roky platia cenu za okupačnú politiku vlády.
Žiadny jastrab z tých, čo odmietli plán Ariela Šarona na stiahnutie osadníkov, v nedávnej debate v Knesete nevysvetlil, čo vlastne chce. Chcú pokračovať v okupácii? Ďalej trvať na veľkom Izraeli, až kým nebude židovský národ menšinou medzi Jordánom a Stredozemným morom? Chcú systém apartheidu? Chcú zrušiť vládu ľudu a nahradiť ju vládou rabínov? Jastrabi sa tej otázke vyhli. Pretože nemajú odpoveď, či preto, že veria na zázraky.
