Nakreslite si vo fantázii dedinku na úpätí sopky, ktorá má každú chvíľku vybuchnúť. Sopka soptí a celú noc sa otriasa, dymí sa z nej a iskrí, chrčí a buráca, a z času na čas sa do dediny zgúľa nejaký žeravý kameň. A predstavte si ženu, ktorá celú noc nemôže zaspať, nie preto, že by sa bála sopky, ale preto, že cíti, ako sa jej šestnásťročný syn vo vedľajšej izbe prehadzuje v posteli a ako nevie zaspať.
A ten šestnásťročný chlapec nevie zaspať nie od strachu zo sopky, ale preto, že v horúčkovitých fantáziách túži po vdove, ktorá býva o ulicu ďalej.
A ani tá vdova celú noc nespí, a nie zo strachu zo sopky, ale preto, že jej mladučká dcéra sa schádza s mužom, ktorý je dvakrát taký starý ako ona. Ten muž takisto celú noc bdie, nie pre vrčiacu sopku, ale pre ambíciu stať sa poslancom dedinskej rady a preto, že jeho šance vo voľbách sú malé.
Ľudská komédia
To je obraz Izraela v dňoch tejto vojny, dňoch okupácie palestínskych území, hrozieb zničenia Izraela, teroru, osídľovania a existenčného strachu. Všedný život ide ďalej, rok čo rok s celou svojou prozaickou malosťou a v celej svojej veľkoleposti a prekonávaní seba samých. Muži a ženy zalievajú kvetiny v kvetináčoch a snívajú o tom, že si zadovážia nové auto alebo inakší byt, vychovávajú deti, hádajú sa s bankou, ohovárajú susedov a objednávajú sa k zubárovi.
Nie je to však len obraz Izraela odo dňa jeho založenia roku 1948 až podnes. Je to aj obraz situácie, v ktorej sa nachádza celé ľudstvo. Všetci totiž, nech sme hocikde, žijeme na úpätí aktívnej sopky.
Sopka na Blízkom východe snáď soptí viac než tá v Európe. No všetci žijeme v susedstve so zúfalstvom, strachom a nešťastím: osamelosťou, sklamaním, stroskotaním, cudzotou, nehodami, chorobami, starobou: záhuba a smrť číhajú za domovými múrmi každého z nás.
No napriek tomu sopka neovláda celý náš život a nesmie sa jej dovoliť, aby ho ovládala. Naše noci zapĺňajú túžby, ambície, plány a výpočty, drobné nádeje a drobné sklamania, prípravy na nasledujúci deň, tajné vášne a nekonečné obavy o milované bytosti. Noc čo noc snívame smiešne sny, chaotické a srdcervúce - to sú veci, ktorými sa zaoberala, zaoberá a bude zaoberať literatúra ľudskej komédie (nehovorím tu o literárnych žánroch, ktoré stratili záujem o našu tragifrašku a odišli z dediny na úpätí sopky, odsťahovali sa do nejakého Disneylandu, v ktorom sa bavia vynaliezavými hrami všetkého druhu).
Predstavme si teraz, že v dedine na úpätí sopky žije okrem vdovy a jej dcéry, chlapca a politika aj spisovateľ. Čo robí tento spisovateľ za nocí, ktoré sem-tam osvetľujú plamene sopky?
Dokiaľ vdova nespí a chlapec sa v blúznivých fantáziách prehadzuje na posteli, a kým sa kandidát prechádza od okna k dverám, bude mať náš spisovateľ dosť vecí na popisovanie: keď som bol dieťa, v Jeruzaleme, v parlamente našej štvrti, ktorý sa každý večer schádzal v obchode pána Austera, sme okrem všetkých ostatných ideológov a ideofilov mali aj kníhviazača, ktorý rozvinul podrobnú utopickú teóriu globálneho erotického komunizmu: všetci muži a ženy by sa oddávali každému, kto by po nich zatúžil, a tak by z celého sveta raz a navždy zmizli nenávisť, žiarlivosť a konkurenčný boj, vojny a spoločenská diskriminácia. Túto ideu náš ideológ predostieral v dlhých listoch, posielal ich Stalinovi, pápežovi a Mahátmovi Gándhímu. No vždy, keď mal vysloviť slovo "žena" alebo len "nohy", očervenel a zakoktal sa. A mali sme aj mladíka, ktorý bol vášnivý národniar, a ten nám sľuboval, že britského vysokého komisára vlastnoručne zabije: ten zasa raz v obchode pána Austera zamdlel, keď uvidel, že pani Austerovej vytieklo z nosa pár kvapiek krvi. Sotva budeme niekedy musieť hľadať pre literatúru témy.
Má spisovateľ v dedine na úpätí sopky aj nejakú povinnosť? Mravnú? Spoločenskú? Politickú? Má dvíhať hlas na protest? Dennodenne? Alebo snáď stačí raz za týždeň?
Titanik Európa
Slová "kozmopolita", "parazit", "národu" či "ľudu odcudzený intelektuál" hrali ústrednú rolu tak v nacistickom, ako aj v komunistickom slovníku nadávok. Môj otec a mama, moji starí otcovia a staré mamy boli zväčša naozaj takíto európski kozmopolitní intelektuáli. V očiach nacistov a v očiach komunistov to boli aj paraziti. Preto ich v tridsiatych rokoch z Európy vyhodili. Vyhodili ich s absolútnym zhnusením, pretože v tých rokoch boli, moja rodina a ostatní Židia, ktorí boli ako oni, jedinými Európanmi v celej Európe. Všetci ostatní boli lotyšskí vlastenci či srbskí vlastenci. Celá Európa bola polepená nenávistnými heslami: "Židia, späť do Palestíny!" - presne tak, ako sú dnes tie isté steny polepené nenávistnými heslami: "Židia, vypadnite z Palestíny!" A vlastne mali moji predkovia šťastie, že ich vyhodili: keby ich nebola Európa v tridsiatych rokoch vyhodila, bolo by ich Nemecko v štyridsiatych rokoch vyvraždilo.
Moji rodičia a rodičia mojich rodičov nezahynuli na Titaniku menom Európa štyridsiatych rokov. Nie. V tridsiatych rokoch ich hodili do vody, keď horné paluby ešte žiarili vysvietené a ostatní cestujúci, ktorí neboli Židia, ešte jedli a pili a tancovali. Jedli kultivované jedlá, na príprave ktorých sa ešte zúčastnili aj Židia. Tancovali na zvuky hudby, ktorú skladali aj Židia.
Kozmopoliti, paraziti, ľudu odcudzení intelektuáli. Úlohou spisovateľa je postaviť sa a varovať v každom prípade zašpinenia jazyka, ktorý je jeho nástrojom. Všade tam, kde sa o nejakej etnickej, náboženskej či inej skupine hovorí ako o "špine", "rakovinovom nádore" či "plazivom nebezpečenstve" - by sa mal postaviť spisovateľ a rozhúpať poplašný zvon. Aspoň zvoniť. Miestnym zvonom.
Nutne milovať
To - a ešte čosi: spisovateľ je človek, ktorý každé ráno vstane, urobí si kávu a položí si otázku: čo keby som bol on? Keby som bol ona? Alebo jej sestra alebo manžel jej sestry? Veď bez toho, aby ste vkĺzli do kože niekoho iného, nemôžete napísať ani ten najjednoduchší dialóg manželskej hádky na tému, kto dnes vynesie smeti a prečo zasa ja, prečo nie ty.
Spisovateľ si teda zarába na svoje živobytie jazykom, má za povinnosť kričať, keď ten jazyk znásilňujú, a zarába si na živobytie tým, že si predstavuje seba ako niekoho iného, a preto má za povinnosť pomáhať iným predstavovať si seba ako niekoho iného, a to aj mimo literatúry, na ulici, na verejnej politickej scéne.
Predstavovať si niekoho: nie nutne ho milovať. Nie nutne súhlasiť s iným. Nie nutne postaviť sa na jeho stranu. Len si niekedy predstaviť, že som na jeho mieste. Nikdy som si nevpísal na svoju zástavu, že mám milovať nepriateľa: "Make love, not war." Ale vždy som sa snažil o kompromis s nepriateľom: "Make peace, not love."
A kto sa vlastnými silami naučí predstavovať si iného človeka - bude aj lepší rodinný príslušník, lepší krajčír, lepší milenec. A tak ďalej.
Keď niekto prichádza z Jeruzalema, mal by sa vystríhať pokušeniu prorokovať. V prorockej branži je v Jeruzaleme silná konkurencia. Napriek tomu si na jedno jediné proroctvo dnes trúfam: keď príde deň - a ten deň nie je tak ďaleko - keď medzi Izraelom, štátom židovského národa a štátom všetkých jeho občanov, a Palestínou nastane mier - keď tento deň nadíde, tak sa medzi mierotvorcov bude počítať skupina izraelských a palestínskych spisovateľov, ktorí si ani uprostred ohňa, v krvi a hneve, neprestali predstavovať iných a pýtať sa: Čo by som cítil, keby som stál na druhej strane?
