politiky po voľbách, ide o závažné politické zlyhanie. Ak totiž úrad nemá peniaze na plnenie zákonom stanovených úloh, akoby ani neexistoval.
Zodpovednosť však nemožno zvaliť len na šéfku štátnej kasy, aj keď je jej konanie značne ignorantské. Riaditeľ úradu Ján Mojžiš ju už viackrát osobne upozorňoval na tento problém, ale nenašiel u nej žiadne pochopenie. Aj minister Ivan Šimko by mal vyvodiť dôsledky voči pracovníkom svojho rezortu, ktorí technicky zabezpečovali prípravu NBÚ na samostatnú existenciu. Osobitne by sa mal opýtať vedúceho svojho úradu generála vo výslužbe Jána Michalka, či by radšej nechcel odísť do dôchodku, keď si nestíha plniť pracovné povinnosti. Ochranu utajovaných skutočností do vzniku bezpečnostného úradu zaisťoval príslušný útvar ministerstva vnútra, a preto je prirodzené, že jeho pracovníci mali dbať na to, aby sa po vstupe zákona o NBÚ do platnosti objavila v návrhu rozpočtu aj jeho vlastná kapitola. Nepovšimnutie NBÚ v štátnom rozpočte naznačuje, že ani premiér Mikuláš Dzurinda nevenuje otázkam národnej bezpečnosti dostatočnú pozornosť. Keď sa ujímal funkcie, vymenoval za svojho poradcu pre národnú bezpečnosť neskúseného absolventa psychológie bez hlbších bezpečnostných skúseností Braňa Oravu, ktorý bol po škandále GSM 1800 „vykopnutý“ do parlamentu. Po jeho odchode sa v úrade premiéra otázkam národnej bezpečnosti nevenuje prakticky nik.
