Z výstavy na tému Európskej únie - Z čoho je Európa? FOTO - REUTERS
Európa zo starogréckych ság bola fenická kráľovská dcéra. Zeus ju našiel s jej spoločnicami, ako trhá kvety niekde na území dnešného pásma Gazy. Odtiaľ ju v podobe býka ponad východné Stredomorie uniesol na Krétu. Európa nie je Európanka - tým sa naše dejiny začínajú.
Je Feničanka. Ešte aj písmenká, ktoré používam, keď o tejto téme teraz píšem, sú vypožičané z cudzej kultúry. Lenže: čo je cudzie? Európa, ak to dovedieme do dôsledkov, nie je európska alebo aspoň nie výsostne európska téma. Dúfam, že pri tom aj ostane.
Z trosiek dejín
Hranice Európy sú ľubovoľné. Časovo je vymedzená celkom voľne. A keď začneme hovoriť o jej priestorových hraniciach, tak to slovo "ľubovôľa" stratí svoju formálnu nevinnosť. Substancia toho, čo nazývame európskym, je - aspoň posledných tristo rokov - spojená s konkurenčnými národnými štátmi. Šíri svoje záujmy a konflikty po celej zemeguli a nakazila všetky jej kúty - naposledy v podobe dvoch svetových vojen, ktoré Európania (nech mi je dovolené takto to zhrnúť) všetci spoločne prehrali. Bez tejto porážky by vôbec neexistovala Európa, o ktorej hovoríme. Vzišla z trosiek dejín, ktoré boli všetko len nie spoločné a Európanom sa vžila ako nevyhnutnosť. Ruiny sú tie skryté, ale nepostrádateľné základy, na ktorých úhlavní nepriatelia Francúzsko a Nemecko postavili počiatky politickej únie, a tá sa dnes uberá smerom k štátnosti v dejinách Európy jedinečnej a bezprecedentnej.
