 Minister kultúry Rudolf Chmel a minister financií Ivan Mikloš. FOTO - ČTK |
Vypočul som si v rádiu rozhovor s podpredsedom vlády pre ekonomiku Ivanom Miklošom, v ktorom navrhol zrušiť po budúcich voľbách ministerstvo kultúry. Povedal to svojím šarmantným hlasom, ktorým by pokojne mohol prednášať televízne kázne ľubovoľného náboženstva, alebo presvedčivo ponúkať nejaký úplne zbytočný tovar. Podľa ministra stále jestvujú dôvody, aby štát kultúru podporoval. Väčšina kultúrnych činností má však podľa neho lokálny či regionálny charakter, a mala by byť preto podporovaná samosprávami.
Decentralizácia kultúry v rámci reformy verejnej správy je určite šľachetná myšlienka a rozhodne s ňou súhlasím, ale bojím sa, že práve tam nájdeme jadro problému. Skúsenosť zo susedného Poľska, kde už väčšina inštitúcií kultúry prešla pod územnú samosprávu, je jednoznačná: na vidieku prudko poklesol počet knižníc, divadiel aj hudobných podujatí.
O tom, aký vzťah majú naše regionálne úrady ku kultúre, sme sa presvedčili už mnohokrát, naposledy nedávno pri kauze päťdesiatich miliónov z SPP, ktoré politickí zástupcovia jednej vládnej strany odmietajú venovať na rekonštrukciu historických pamiatok. Je im milšie budovať vlastné novostavby, než opravovať štátne starodávne hrady. Očakávať od týchto ľudí, že budú cieľavedome podporovať verejné knižnice, organizovanie výstav, ochotnícke divadlá, literárne festivaly či výrobu filmov, je mierne povedané naivné.
Skúšam si predstaviť, čo by v praxi znamenalo zrušenie ministerstva kultúry. Bola by to pre nás krutá, ale zrejme potrebná lekcia, definitívne vytriezvenie z mnohých ilúzií. Možno by u mňa nastal podobný postoj ako k vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Bol to bezprecedentný, nechutný podvod na obyvateľoch Československa, ktorý však spôsobil, že sme konečne museli prestať zvaľovať vlastné neúspechy na iných a prijať zodpovednosť za bezútešný stav novej krajiny.
Už je štatisticky potvrdené, že 26,9 percenta našich obyvateľov nenavštevuje nijaké kultúrne podujatia. Polovica mužov ani raz za rok nechytí do rúk knihu. Štvrtina občanov chodí aspoň do kina, do divadla len 13,6 percenta. Prieskum, našťastie, nešpecifikoval, na aké filmy a predstavenia.
To len presnejšie vyčísľuje, čo už dávno vieme. Kultúrne časopisy sleduje hŕstka niekoľkých desiatok znalcov, väčšinou z okruhu samotných redaktorov. Návštevnosť domácich filmov je dlhodobo katastrofálna. Slovenskú literatúru verejnosť pokojne ignoruje, knihy sa celkovo čítajú oveľa menej ako v susedných štátoch. Ponuka galérií v mestských centrách je hlboko pod úrovňou európskych provincií. Divadlá bez estrádnej muzikálovej produkcie by pri ozajstných trhových podmienkach rýchlo zbankrotovali. Opera sa, našťastie, drží nad vodou - vďaka rakúskemu publiku. To nie sú výčitky. To je konštatovanie sociologickej skutočnosti.
Pokrivené spomienky
Ak by sa ministerstvo kultúry zrušilo, dozaista by sa uviedlo menej hudobných skladieb, vyšlo by menej knižiek, nakrútilo by sa menej filmov, naštudovalo menej divadelných inscenácií a zorganizovalo menej výstav. No neznamenalo by to vlastne pokles na reálnu divácku, čitateľskú či poslucháčsku základňu? Vážne sa totiž obávam, že ak by rozhodnutie o podpore kultúry ležalo v rukách samotných občanov, respektíve zostalo výhradne na vôli ich lokálnych volených zástupcov, uprednostnili by iné hodnoty.
Bol by to drsný, ale zrejme potrebný koniec mýtu o úžasnej kultúrnosti nášho národa, ktorý tak radi oživujeme kadejakými prázdnymi symbolmi a patetickými prejavmi. Žijeme z pokrivených spomienok na minulosť, keď nás falošne presviedčali, že patríme k elite sveta, keď nie ekonomicky, tak aspoň vzdelanostne a kultúrne. Je načase priznať si otvorene, že sme jedna z najchudobnejších krajín Európy s mizerne platenou pracovnou silou. Naša umelecká scéna stojí temer na hranici krachu, pričom mnohé jej štruktúry sú udržované umelo pri živote na dlh budúcnosti.
Koniec ministerstva kultúry by preveril, či je filantropia v tomto štáte naozaj iba utópiou a ukázal by, nakoľko v súkromnom sektore existuje skutočná vôľa podporovať umelcov a ich kreativitu. Viacero aktivít v tomto smere sa už v nedávnej minulosti úspešne rozbehlo a sporadicky pribúdajú nové, i keď zväčša len v oblasti mainstreamu. Navyše pesimistické predpovede o úplnom zániku hudobného či knižného trhu po zvýšení DPH sa nepotvrdili. Počet predaných kusov sa len prispôsobil zlej finančnej situácii obyvateľstva štvrtej najchudobnejšej krajiny EÚ. Viaceré inovatívne nápady taktiež ukázali, že aj v malej krajine dokážu niektoré prvotriedne kultúrne projekty dosiahnuť pozoruhodný komerčný ohlas.
Zánik kontroverzného ministerstva by prispel k ukončeniu situácie, keď súkromné podnikateľské subjekty, čo na verejnosti akože kritizujú štátne inštitúcie, si od nich zároveň v tichosti ochotne pýtajú štedré finančné granty.
Je najvyšší čas opustiť vznešené stereotypy o prirodzene kultúrnom srdci Európy, tisícročnej tradícii vzdelanosti a podobné obľúbené gýče. Vnímanie kultúry v kategóriách sacrum zastaralo a stalo sa vážnou ideologickou bariérou pre nutné zmeny. Či sa nám to páči, alebo nie, vstúpili sme do éry, keď umenie je profanum.
Ukončenie stavu paralýzy
Stav, pri ktorom kultúru silou-mocou bránime pred trhom, je dlhšie neudržateľný. O to nebezpečnejšie by bolo, ak by koniec ministerstva prišiel ešte pred právnou úpravou sponzoringu alebo pred zlepšením zúfalo nefunkčného grantového systému. V opačnom prípade nemôžeme očakávať ukončenie stavu paralýzy, v ktorom sa ocitla veľká časť nezávislých kultúrnych aktivít. Alebo sa musíme pripraviť na ešte surovejšie, bulvárnejšie a cynickejšie orgie márnosti a rozháranosti, ktoré predstavujú súčasné dejiny. Žeby predsa došlo na Spenglerove slová a naša faustovská kultúra vstúpila vo svojom cyklickom vývoji do štádia, keď ju už čaká iba zrútenie?
Len aby pri vehementných a isto potrebných ekonomických reformách nedošlo k tomu, že ministerstvo kultúry nakoniec naozaj ukončí svoju činnosť, ale oznámi sa nám to ako plánovaný odchod ministra - bez jediného vysvetľujúceho slova. Akoby to vlastne vôbec nič neznamenalo.
Michal Hvorecký (1977) spisovateľ. Žije v Bratislave. Vyšli mu knihy Silný pocit čistoty, Lovci a zberači a román Posledný hit.
