Vstupom do Európskej únie sme sa - okrem iného - ako Slováci stali aj členmi klubu najvyspelejších kultúrnych národov Európy. V tomto klube sa však nebudeme prezentovať ako národ an sich , ale iba ako jeho jednotliví, konkrétni predstavitelia. Úroveň slovenskej kultúry totiž reprezentuje nielen Lúčnica, slovenská koliba či stánok na nejakom medzinárodnom veľtrhu, Slovenská filharmónia či SND, ale aj každý bežný Slovák v stále intenzívnejšom styku s predstaviteľmi ostatných európskych národov. Dokiaľ sme boli za železnou oponou , mohli nás posudzovať iba podľa Lúčnice. Dnes nás však hodnotia podľa každého Slováka, s ktorým sa dostanú do styku.
Sme od pádu komunizmu kultúrnejší, než sme boli predtým? Netrúfam si jednoznačne odpovedať. Väčšinou mi to všade vychádza na odpoveď: Áno, ale... Nádherne vybudované a vybavené kiná v nákupných strediskách ponúkajúce maximálny estetický zážitok. Neprekáža mi však ani natoľko to, čo nám v týchto kinách ponúkajú, ale hlavne to, ako sa v nich správame. Voľakedy boli kinami stajne, v ktorých sme sa správali ako v chráme. Dnes sú kinami chrámy, v ktorých sa správame ako v stajni. Prestal som do nich chodiť, odkedy sa tam vstupuje s vrecom pukancov, ktoré treba zožrať počas premietania. Keď som prechádzal americkým kampusom, pozdravil ma každý študent, ktorého som po ceste stretol. Na mojej domácej univerzite ma pozdravia nanajvýš tak študenti môjho seminára, aj to nie všetci. Ak prídem neskoro k výťahu, nechajú ma študenti čakať na ďalší. Pritom sú to však všetko ľudia neporovnateľne rozhľadenejší, vzdelanejší, a asi aj kultúrnejší než ich predchodcovia spred niekoľkých rokov. Európania, všetci hovoria po anglicky. Sú teda na vine moje zastarané, prekonané očakávania?
Všeličo nám v tomto ohľade pokazil komunizmus. Pamätám obdobie, keď sa do divadla chodilo v teplákoch. Kedy študenti tykali profesorom a volali si ich na zväzácky koberec Ale večne sa na komunistov vyhovárať nemôžeme. Komunistická indoktrinácia najťažšie prenikala do rodiny, do kultúry rodinného života. Sme tu na tom lepšie než v iných oblastiach?
Moja matka bola prostá stavebná robotníčka, ktorá prišla do Bratislavy z malej dedinky od Prievidze. Ale čo si pamätám, vždy sme spoločne večerali, a v nedeľu aj raňajkovali a obedovali pri obradne prestrenom stole zachovávajúc prísnu kultúru jej spôsobu stolovania. Kdeže sú tie časy. Poväčšine na to nemáme čas, samoobsluhujeme sa individuálne. Môj otec bol prostý stavebný robotník, obyčajne mierna povaha, ale keď na stole našiel hrebeň so zvyškami vlasov, prevrátil ho. Môj svokor, takisto stavebný robotník, nezniesol, aby sa na nepokrytý stôl položil chlieb alebo acylpirín. Veď hej, ten stôl sa utieral mastným vechťom a jemu sa to intuitívne bridilo. Nie som si istý, či naša dnešná kultúra stolovania je na vyššej úrovni. Istá moderná, vysokoškolsky vzdelaná dcéra vrátila matke krásne damaskové obrusy z výbavy, pretože v jej domácnosti nemajú šancu byť použité. Tam sa však neprestierajú ani žiadne iné. Je to nepraktické.
