Od myšlienky niekedy nebýva ďaleko k skutku, a tak sa môže stať, že úvaha ministra Mikloša o zrušení ministerstva kultúry sa pretvorí v realitu. Či je to naozaj možné, predostrel a koniec mýtu o kultúrnosti slovenského národa ohlásil Michal Hvorecký (Čo potom robí tá tretina národa? SME, príloha Fórum, 18. 12.). Aj keď mi nie je jasné, či Hvorecký s ministrovou úvahou súhlasí, za pomoci štatistík vzťah Slovákov ku kultúre vystihol.
Nie sme kultúrnejší ako Česi, Poliaci, Maďari, nehovoriac už o Francúzoch, práve naopak, sme na chvoste. Bolo niekoľko mimoriadnych jednotlivcov, ale nikdy nie národná kultúra ako entita, ktorá by ovplyvnila aj susedné národy. A jednotlivci svojou tvorbou boli viac európski ako národní. Takže potom sa logické javí tvrdenie: nekultúrny národ nepotrebuje ministerstvo kultúry.
Kultúra bola, je a bude biznis stratový a rizikový, akcie tu totiž nemajú cenu, ale hodnotu a význam. Nemôžeme zrušiť ministerstvo kultúry, lebo je hlúpe si myslieť, že decentralizáciou verejnej správy nasledovaná decentralizácia kultúry všetko vyrieši. Najmä ak vidíme, ako samosprávne kraje nakladajú s financiami, ktoré sú verejné: honosné sídla úradov, štedré odmeny poslancom atď.
V názve článku som použil prirovnanie Dominika Tatarku: Kultúra ako obcovanie. V rovnomennej eseji sa vyjadril: "(Pre mňa) najväčšia absurdnosť je táto vec - národ ako konzument kultúry." Hvorecký mu kontruje, keď tvrdí, že "stav, pri ktorom kultúru silou-mocou bránime pred trhom, je dlhšie neudržateľný." Lenže pop-kultúra je len odnož, nie vyvrcholenie, a od kapitulácie pred amerikanizáciou je len na skok k relativizácii a zabudnutiu na niečo ako kultúra národa.
