Predsedu parlamentu a KDH v jednej osobe zarmucuje, že politika sa stala brutálnym zápasom o moc a chýba jej kultúra. Považuje ju za "vyprázdnenú a vykorenenú. Z politiky sa vytratilo čaro." Hrušovského bonmot potrebuje len malú korekciu. Politika sa takou nestala až teraz, ona odjakživa a všade bola a zostáva zápasom o moc a o jej udržanie. Viac-menej brutálnym, lebo prebieha podľa pravidiel hry na víťazov a porazených.
Cenou je moc samotná, boj o ňu je len prostriedkom na jej získanie. A na moci je zaujímavé to, že je to moc nad ľuďmi, nad ich osudmi. Konečným cieľom nadobudnutia a udržania moci je totiž správa vecí verejných, čo predstavuje zdroj obrovských príležitostí pre verejných činiteľov. I v tej najdemokratickejšej spoločnosti majú totiž určité privilegované postavenie, čo zvádza na jeho využívanie a zneužívanie. Už obyčajnému subalternému úradníčkovi stačí, aby sa zle vyspal, či pohádal s manželkou a svoju pokazenú náladu si napravuje na občanovi, ktorý mu príde pod ruku. Čím vyššia moc, tým širšie šance a hlbšie dôsledky.
Jedným ich postavenie zvyšuje sebavedomie: som dôležitý, nenapadnuteľný, nespochybniteľný, môžem byť aj vulgárny a agresívny. Druhí si začnú zakladať na svojom sociálnom statuse: patrím medzi spoločenskú smotánku. Ďalší zo svojho postavenia, jednoducho, koristia, berú úplatky, alebo si len odhlasujú, či "dajú odhlasovať" vysoké apanáže a odmeny. Zvyšok sú tí, pre ktorých je správa vecí verejných čestným poslaním.
Toto všetko a mnoho ďalšieho sú sprievodné znaky politiky ako účasti na moci. Moc korumpuje a arogancia moci je nákazlivá. Práve preto politici tak nevyhnutne potrebujú kontrolu, najlepšie viacnásobnú a skríženú. A nadto aj prísnu a neúplatnú verejnú mienku, ktorá neprechádza blahosklonne nad pokleskami politikov a neprepáči im prekročenie čo najužšie vymedzenej miery tolerancie. Problém brutality a nekultúrnosti našej politiky nie je len v politikoch, ale hlavne v tom, čo im kontrola uplatňovania moci a verejná mienka o ich správaní dovolí a prepáči.
Najnebezpečnejšie však je, keď politici začnú správu vecí verejných ponímať ako svoje poslanie pre nápravu spoločnosti: jej mravov, jej usporiadania, jej vývoja smerom k tomu ideálnemu stavu jej existencie, ktorého koncepciu prijali oni za svoju ako "jedine správnu". Každá takáto koncepcia predstavuje určitú ideológiu a cieľom politiky v tomto prípade má byť až realizácia danej ideológie prostredníctvom správy vecí verejných. Pre prívržencov tohto typu politiky je každá iná politika vyprázdnená a vykorenená. Je vykorenená, ak politický program tej-ktorej strany priamo nevychádza z určitej ideológie, ak v ňom nie je jasne čitateľná; je vyprázdnená, ak jej politický program nesplýva s danou ideológiu natoľko, že jeho cieľom sa stane jej realizácia.
