Na konci knihy Budoucnost svobody uvádza jej autor Fareed Zakaria ako zvláštnu historickú anekdotu o rozdiele medzi skutočnosťou a jej obrazom americký film Titanic. Keď sa loď vo filme potápa, pasažieri prvej triedy sa medzi sebou pobijú, aby sa dostali do malého množstva záchranných člnov. Len vďaka tvrdým námorníkom, ktorí použijú zbrane, aby udržali plutokratov na uzde, sa dostanú do člnov ženy a deti.
V skutočnosti to bolo celkom naopak. Z prvej triedy boli zachránené takmer všetky ženy a deti. Podobne to bolo aj v druhej triede, v ktorej cestovali tiež zámožní ľudia. Fareed Zakaria dokonca uvádza dojímavý príbeh Johna Jacobsa Astora, ktorého vtedy pokladali za najbohatšieho človeka v Amerike, ktorý sa podľa legendy predral k člnu, posadil doňho svoju ženu, sám si odmietol sadnúť, vystúpil a zamával jej na rozlúčku.
Neviem, či to bolo tak, ale v každom prípade je pozoruhodný jeho komentár: "Tvorcovia filmu mali na pozmeňujúce zásahy dobrý dôvod: nikto by im dnes neveril. Oslobodili sme naše vyššie triedy od akéhokoľvek pocitu zodpovednosti a ony nám to ochotne odplácajú."
Možnože práve zodpovednosť je jedno z kľúčových slov jeho knihy. Fareed Zakaria používa slovo sloboda, ale fakticky tým myslí zodpovednosť. Tak ako je druhým kľúčovým slovom jeho knihy demokracia, ale Fareed Zakaria ním myslí najčastejšie to, čo by sa dalo skôr nazvať štandardizáciou. Problém spočíva práve v tom, že individuálna, neprenosná zodpovednosť a štandardizácia sa často dostávajú do sporu.
V knihe sformuloval základnú tézu do jednoduchej tézy: Demokracia kvitne, sloboda nie.
Fareed Zakaria chápe pod liberálnou demokraciou "politický poriadok, ku ktorého podstatným črtám patria nielen slobodné a riadne voľby, ale tiež vláda práva, oddelenie jednotlivých mocí a ochrana základných slobôd prejavu, zhromažďovania, vyznania a vlastníctva". Jeho stelesnením je ústavný liberalizmus, obraňujúci práva jednotlivca na život, majetok, slobodu vyznania a prejavu. Aby mohla liberálna demokracia tieto práva zabezpečiť, zdôrazňuje kontrolu moci vlády, rovnosť pred zákonom, nezávislé súdy a tribunály a oddelenie cirkvi od štátu.
Na inom mieste píše, že zmyslom liberalizmu je moc obmedziť, pokým zmyslom demokracie je jej koncentrácia a použitie. To, čo moc obmedzuje, je deľba, existencia nezávislých financií, slobodná výmena na trhu, verejná kontrola prostredníctvom médií a moc občianskej spoločnosti, medzi ktoré ráta Fareed Zakaria nadácie a občianske združenia, univerzity a cirkvi.
Vo svojom historickom prehľade ukazuje, že v európskych pomeroch, ktoré boli od vzniku kresťanstva kolískou slobody sa najprv presadili liberálne slobody, medzi nimi najmä vláda práva a rovnosť pred zákonom.
Demokratizácia je oveľa neskorším fenoménom a rovným hlasovacím právom sa v plnej miere uplatnila ako "vláda ľudu" až v prvej polovici dvadsiateho storočia. Je fakticky poslednou z uplatnených liberálnych slobôd: slobodou voľby.
V tom spočíva jej sila; sloboda bez demokracie je často nepružná, lebo naráža na zotrvačnosť moci. Jej slabosť spočíva v tom, že svojimi výkyvmi spôsobuje v nestabilných systémoch demokratickou cestou nedemokratické zmeny, vedúce k iliberálnej demokracii alebo k tyranii väčšiny a v horšom prípade k zmene demokratickej vlády na autokratickú.
Modely vzťahov
Ide mu o vzájomné prepojenie slobody a demokracie, ktoré pokladá za základ liberálnej demokracie. Z tohto hľadiska je užitočný jeho opis konkrétnych variantov tohto vzťahu. Prvým vzťahom je prepojenie slobody a demokracie, ktoré je historicky úspešným modelom. Uplatnil sa v Európe a v Spojených štátoch, kde sa podarilo najlepšie prepojiť výkonnú vládu, efektívnu kontrolu a slobodný trh.
Druhý, najvšeobecnejšie povedané ázijský model vychádza z uplatnenia slobôd (predovšetkým vlády práva a sloboda podnikania) v autokratickom režime, ku ktorým pribúda v dôsledku ekonomického úspechu a vzniku stabilnej strednej vrstvy demokracia ako právo voľby. Tento model pokladá za cestu vedúcu k možnému úspechu, pokiaľ sa demokracia nespojí s korumpovaním moci.
