Je síce pravda, že klasický liberalizmus vznikol v 16. storočí a potom sa rozšíril v opozícii voči fundamentalistickým nárokom katolíckej cirkvi a náboženským vojnám medzi protestantmi a katolíkmi, ale nie všetko, čo v dejinách kritizovalo katolícku cirkev, pochádza od diabla, ako to radi podávajú naši dnešní fundamentalisti. Tiež je pravdou to, že o pár storočí neskôr aj Marx viedol svoj spor s touto cirkvou a s náboženstvom vôbec a Lenin mu dal k dispozícii mocenské nástroje totalitného režimu na ich kruté potieranie. Z toho však nijako nevyplýva, že liberáli by mali byť Leninovi bratanci. Nielen preto, že liberalizmus vznikol oveľa skôr, ale aj preto, že východiská, prostriedky a ciele oboch týchto sporov boli zásadne odlišné.
Marx považoval náboženstvo za falošné vedomie či ópium ľudu, liberalizmus však nijako nespochybňuje jeho obsah. Lenin chcel cirkvi a náboženstvá zlikvidovať, liberáli im všetkým priznávajú rovnaké právo na existenciu. Proti boju medzi nimi či boju proti nim postavili toleranciu ako svoj východiskový princíp. Jeden zo zakladateľov liberalizmu John Locke zdôvodnil a rozvinul tento princíp vo svojich Listoch o tolerancii (1690 a n.). Liberáli vstúpili do dejín so slobodou vierovyznania (proti ktorej však potom Lenin postavil slobodu od vierovyznania), ktorú postupne rozširovali o ďalšie slobody: svedomia, prejavu, združovania, povolania atď., až po najnovšiu slobodu sexuálnej orientácie.
Sloboda vyznania tak vystupuje ako historický základ liberalizmu, ktorého presadenie znamenalo kvalitatívny obrat európskej spoločnosti smerom k modernej demokracii. Liberalizmus sa v nej stal jedinou (a víťaznou) alternatívou voči náboženským vojnám o mocenskej hegemónii katolicizmu či protestantizmu a v dôsledkoch znamenal uplatnenie princípu oddelenia cirkvi od štátu. Liberalizmus potom rozšíril tento princíp aj na ostatné oblasti spoločenského života. Úlohou štátu už nebolo riešenie náboženských sporov mocenskými prostriedkami, ale vytvorenie neutrálneho prostredia, v ktorom môžu občania realizovať svoje predstavy dobrého života, sledovania osobného šťastia. Takto sa liberalizmus stal optimálnou odpoveďou na narastajúci pluralizmus a rôznorodosť modernej spoločnosti. Znamenal prioritu multikulturalizmu pred asimiláciou menšín a uniformovaním spoločnosti, slobody pred autoritou, sekularizáciu politiky, podporu právneho štátu a práv občanov voči vláde.
Spätosť liberalizmu so slobodou je jeho spätosťou s ľudskými právami: právo na slobodu je ich bytostnou súčasťou. Na liberálnej koncepcii prirodzených práv človeka stoja všetky listiny práv, všetky demokratické ústavy sveta. Dokonca aj kritici liberalizmu sú pod jeho dominantným vplyvom: "najsilnejší konzervatívni a radikálni rivali liberalizmu často dospeli ku svojim neliberálnym názorom z liberálnych premís: konzervatívci liberalizmus konzervujú a radikáli radikalizujú" (Blackwellova encyklopédia politického myslenia). Napokon, v tomto zmysle sa liberalizmus usadil už aj v katolíckej cirkvi, ako o tom svedčí napríklad tzv. teológia oslobodenia.
