Koniec starého a začiatok nového roku býva obdobím bilancovania a rozličných úprimne myslených predsavzatí. Predsavzatia nechajme bokom, zvyčajne neobstoja v skúške času, ale bola by škoda nevyužiť príležitosť na malú sebareflexiu, najmä keď na ňu občanom Slovenska okrem bežnej spoločenskej prevádzky poskytuje pádne dôvody aj príroda: prvým a takpovediac domáckym dôvodom bola ešte v uplynulom roku veterná kalamita vo Vysokých Tatrách, druhým a svojimi dôsledkami oveľa horším vodná katastrofa v ďalekej juhovýchodnej Ázii. Myslím, že spôsob, akým sme na obe prírodné pohromy reagovali, si zaslúži zamyslenie.
Česi sú lepší
Vysoké Tatry sú vraj národným symbolom - tak to aspoň opakovane zdôrazňovali médiá pri prezentovaní obrázkov spustošeného lesného porastu a poškodených budov - a Slováci si vraj na svoje symboly potrpia. Pri oboch konštatovaniach je namieste slovko "vraj", lebo sa nezdá, že by ich skutočnosť potvrdzovala.
Isteže, ústne i písomne sme sa medzi sebou či v médiách nad trpkým osudom národného symbolu dojímali, no kým sme my bedákali, že dnešné generácie už niekdajšie Tatry nikdy neuvidia, Česi za dvadsaťštyri hodín zozbierali 3 milióny korún, a hoci sme sa neskôr prebudili aj my, výšku celkovej nimi zhromaždenej sumy sme aj tak nedosiahli. Česi navyše prišli pomáhať aj prakticky, vlastnými rukami a strojmi. Nechcem sa teraz zaoberať otázkou, nakoľko bola potreba zbierok reálna a naliehavá, ani výrokmi typu "keď do tých Tatier toľko chodia, nech aj prispejú", zaujíma ma miera ochoty pomôcť cudzej, aj keď tradične blízkej krajine. Koľko sme asi vyzbierali my, keď pred časom postihli Českú republiku katastrofálne záplavy?
Ešte okatejšie vystupujú tieto rozdiely pri následkoch zemetrasenia v juhovýchodnej Ázii, kde už nejde o prírodnú, ale o humanitárnu katastrofu obrovských rozmerov: Česi mali na kontách už 48 miliónov, keď sme my zozbierali necelú stotinu, 400-tisíc, a keby nebol tri a pol miliónmi prispel Slovenský plynárenský priemysel so zahraničným manažmentom, ktovie, či by sme vôbec boli prekročili miliónovú hranicu. Pravda, po počiatočných organizačných problémoch a otáľaní sa zbierky rozbehli aj formou SMS-iek, ale nie som si istý, že celkove zozbierame čo len desatinu tých 230 miliónov, ktoré mali už vo štvrtok na kontách Česi. Aj keď vezmeme do úvahy, že ich je zhruba o polovicu viac, 60 miliónov zostáva pre nás nedostižnou métou. (V Českej republike pritom zbierky stále pokračujú a peniaze prostredníctvom SMS správ pribúdajú niekedy aj tempom 100-tisíc korún za hodinu; len darcovská spoločnosť Adra takto vyzbierala už 47 miliónov.)
Praktická láska
Predstavitelia cirkvi i KDH sa občas oháňajú 70 či 80 percentami slovenských kresťanov, ale o praktickej kresťanskej láske týchto nominálnych katolíkov a evanjelikov netreba mať ilúzie. Opriem sa o iné číslo: nedávno som počul z rádia, že 83 percent slovenských občanov má mobilný telefón. Kto si môže dovoliť platiť mobil, netrpí asi akútnou biedou, nech je jeho oficiálny sociálny status akýkoľvek. Keby každý majiteľ mobilu poslal SMS-ku v hodnote 30 korún, hneď by na konte Človeka v ohrození naskočilo 124 miliónov 500-tisíc. Pripusťme, že spomínaných 83 percent je nadsadené číslo (všetky údaje, ktoré uvádzam, som bez preverovania prevzal z médií) a že mobilný telefón má len každý druhý Slovák: aj tak by sa malo nazbierať 75 miliónov.
