FOTO - REUTERS
Existuje čosi ešte horšie než valiaca sa voda
Keby som veril písmu svätých textov, musel by som byť v pokušení vidieť v tomto reťazení prvkov - zem a more, zemetrasenie a po ňom potopa - novú repliku archaických katakliziem: Genezis, samozrejme, ale nielen ona, zasahuje všetky veľké náboženstvá, všetky to majú vyryté do pamäti: Poseidónov hnev, Atlantída, sumerská potopa, šamprakšalána hinduistov.
Sympaťák kostolov
Keby som veril na znamenia, myslel by som si, že v tom, ako sa Boh vzťahuje k ľuďom, je znamením všetko, a bol by som bezradný z tohto dies irae, ktoré nič neohlasovalo, žiadne zlovestné záchvevy, žiadne hrozby ako v biblickom texte: naopak, pokojná hladina, nevinnosť, paródia na raj, zradené ľudstvo vo chvíli, keď sa takpovediac čľapká vo vode - takto sa Boh zhovára so svojimi dietkami? Musí byť rozhnevaný, že nás trestá takto, bez varovania a bez miery? Lebo keby som veril v Boha či - presnejšie povedané, ako sa verí dnes - v Boha-sympaťáka amerických kostolov, keby som veril v pánbožka, ktorý nám chce dobre, v Boha nových logikov viery, tá udalosť by ma uviedla do reality, k tomu, čo vážni teológovia nikdy nestratili zo zreteľa: že bohovia sú krutí, že tvoria smrť aj život, dobro rovnako ako zlo, že nulové riziko nejestvuje a že v rozdeľovaní zásluh a osudov, chýb a trestov naveky zostane nepreniknuteľné tajomstvo nespravodlivosti.
