 Etnický Turek Sinan Evsen hliadkuje pred mešitou Mevlana v Rotterdame. Sinan a ďalší mladí moslimovia každú noc strážia mešitu, aby predišli možným útokom. V posledných týždňoch došlo v Holandsku k viacerým nábožensky motivovaným útokom, ktoré súvisia s vraždou holandského režiséra Thea van Gogha. Skupina islamských teroristov, tá istá, ktorá v novembri zosnovala vraždu režiséra Thea van Gogha, chcela na Silvestra zavraždiť aj poslankyňu Ayaan Hirsi Aliovú. FOTO - ČTK/AP |
Integrácia moslimov nestroskotala v Holandsku väčšmi než hocikde inde. Mladý vrah Mohammed B. bol svedomitý a úspešný holandský študent"To je Južný Bronx," povedal môj priateľ Max Pam, keď ma viezol cez Overtoomse Veld v západnom Amsterdame. Bolo to všeličo, len nie Južný Bronx. Skôr smutné než hrozivé, ani nie veľká chudoba, len ošumelosť. Tá šedá štvrť činžiakov z päťdesiatych rokov sa musela drasticky zmeniť, odkedy tu Max býval ako dieťa. Bývalo to predmestie pre mladé holandské rodiny. Dnes bývajú v Overtoomse Veld skoro výhradne prisťahovalci, hlavne marockého alebo tureckého pôvodu. Štvrte ako táto na západe, východe a severe Amsterdamu sa volajú aj "tanierové mestá" - pre more satelitov, ktoré chytajú signály televíznych staníc zo severnej Afriky a Blízkeho východu.
Priateľ Max
Ulice v Maxovej štvrti boli nápadne prázdne, bolo vidieť len pár zahalených žien a starcov v dželabách okolo halalových mäsiarstiev alebo obchodíkov, čo ponúkajú lacné telefonické spojenie do severnej Afriky. Mladí muži, ktorí nemali čo robiť, sa potĺkali okolo námestia, kde býva najviac drobných krádeží. Max mi ukazuje rozbité okná v jeho bývalej škole, ktorej sa teraz hovorí čierna. Väčšina detí, čo tam chodia, je z moslimských rodín.
Max je úspešný spisovateľ a publicista, postava amsterdamskej literárnej scény a blízky priateľ filmára Thea van Gogha, ktorého zavraždili 2. novembra. Theo Van Gogh šiel na jeho bicykli do práce, keď naňho opakovane vystrelil bradatý mladík v dlhej košeli, aké sa nosia na Blízkom východe. Van Gogh ho prosil o milosť, povedal mu tú vraj príslovečne holandskú vetu: "Určite sa budeme vedieť dohodnúť." Potom mladík vytiahol nôž, prerezal van Goghovi hrdlo od ucha k ucha, kopol do umierajúceho tela a odišiel. Zrejme dúfal, že tiež umrie ako martýr svätej vojny, ale čoskoro po vražde ho zadržali. Theo van Gogh zatiaľ ležal s listom pripichnutým vražedným nožom k bruchu.
Mohammed Bouyeri alebo Mohammed B. - ako mu hovorí holandská tlač, nie je veľký štylista, ale jeho list je napísaný čistou prózou vzdelaného Holanďana. Mladý Mohammed Bouyeri sa narodil v Amsterdame a vyrástol v Maxovej starej štvrti. Nikdy nebol povaľačom. Bol, ako sa v tej štvrti hovorí, positivo, ten, ktorý sa v holandskej spoločnosti určite presadí. Nemal len ambície sám uspieť, ale pomáhal marockým chlapcom a dievčatám, ktorí mali problémy, vymýšľal pre svoju školu projekty pre mládež, písal do miestneho časopisu. Bol tým, čo vybavuje veci na magistráte a na oddelení sociálnych vecí. Poznal zložité cestičky veľkorysého holandského sociálneho systému, v ktorom je základnou zručnosťou schopnosť písať žiadosti.
Tučný blondín
No príspevok pre komunitné centrum, za ktoré loboval, mu aj tak zamietli. Sľubovaný projekt renovácie verejného útulku nikdy nezrealizovali. Možno to bolo náhlou matkinou smrťou, možno sériou neúspechov a sklamaní, ktoré sa naňho zosypali. Mohammed sa od istého času zmenil. Vo svojom bytíku organizoval stretnutia s extrémistickou skupinou, ktorá sídlila v Haagu. Sýrsky duchovný prednášal skupinke o svätej vojne. Dvaja jeho priatelia boli západní konvertiti - jeden bol syn Američana - a plánovali vyhodiť do vzduchu dánsky parlament. Z Mohammeda Bouyeriho, bývalého vzorného žiaka, zdanlivo krásne prispôsobeného holandskej spoločnosti, bol boží bojovník.
Theo van Gogh - tučný blondín, absurdne šľachetný k priateľom a šialene pomstivý k svojim nepriateľom, zbožňovateľ Romana Polanského, nadaný filmár, ktorý na majstrovské dielo nikdy nemal dosť trpezlivosti, ťažký fajčiar a konzument kokaínu a vyberaných vín, kolumnista, ktorý mal svoj štýl, so šokujúcou vulgárnosťou, a nežný otec, nechutný smilník zbožňovaný kopou žien, provokatér, muž zásad - bojoval celkom inú vojnu. Vojnu proti tomu, čo považoval za pokrytectvo a farizejstvo. Letmo sme sa poznali a vždy som mal jeho spoločnosť rád. Nepatril som k amsterdamskej scéne, a tak som nikdy nepocítil hrot jeho nepriateľstva. Theo van Gogh, ako väčšina ľudí jeho a mojej povojnovej generácie v Holandsku, bol poznačený príbehmi druhej svetovej vojny, keď sa väčšina Holanďanov starala o seba, kým menšinu odvliekli a vyvraždili. Rodina Thea van Gogha, ktorá pochádza od Vincentovho brata Thea, bola výnimkou. Jeho otec bojoval v odboji, a takisto jeho strýko, ktorého Nemci popravili. On sa vo svojich textoch často k vojne vracal. "Sú tu zasa hnedé čižmy," napísal o islamistoch v Holandsku, "ale tentoraz nosia kaftany a schovávajú sa za bradami."
Holandskí úradníci, sociálni pracovníci a politici, ktorí im ustupovali, boli v jeho očiach kolaboranti. Častým terčom jeho urážok bol amsterdamský starosta Job Cohen, ktorý sa pokúšal udržať verejnú harmóniu tým, že dával najavo, že sa k moslimom správa s porozumením a úctou. "Ak sa niekto nenaučil z rokov 40 až 45, aké nemúdre je chcieť žiť s pochodujúcimi čižmami, ktoré sa dožadujú ,rešpektu', tak potom starosta," napísal Theo van Gogh. A Job Cohen, iróniou osudu, bol jedným z tých "židovských pánov", na ktorých ukazoval prstom Mohammed Bouyeri ako na nepriateľov islamu.
Jemnocit futbalových krikľúňov
Jedna z vecí, čo mu najviac klali oči, bola trvalá nechuť holandskej tlače, ktorá nechcela roznecovať predsudky, identifikovať etnický pôvod zločincov. Videl v tom znak odpornej zbabelosti. Preukazovať rešpekt islamu, a nehovoriť o utláčaní žien v islame bolo podľa neho prejavom nechutného pokrytectva. Bol presvedčený, že v slobodnej spoločnosti sa má všetko hovoriť otvorene, nielen hovoriť, ale kričať, tak hlasno a tak ofenzívne, ako sa len dá, až kým to ľuďom nedôjde. Nestačilo na antiliberálnych moslimov upriamiť pozornosť, bolo ich treba identifikovať: "kozomrdi".
Neraz sa obdivne vyjadroval na adresu Pima Fortuyna, populistu, ktorý pravidelne vyhlasoval, že v liberálnej spoločnosti niet miesta pre bigotnú menšinu a že "Holandsko je plné". Pima Fortuyna pred dvoma rokmi zavraždil vyšinutý aktivista za práva zvierat. Theo van Gogh ho vychvaľoval aj preto, aby nazlostil humanistických liberálov, čo každú kritiku menšiny vždy zahnali do kúta ako rasizmus.
Jedna jeho odpudivá črta sa však nedá nijako obísť: keď sa Leonovi de Winterovi, ktorého dôležitou témou sú jeho židovská rodina a židovské korene, podarilo získať peniaze z verejných zdrojov, zaňuchal v tom Theo van Gogh cynickú manipuláciu a sentimentálne farizejstvo. "Aha," napísal, "smrdí to tu karamelom - asi spaľujú Židov s cukrovkou," uťahoval si zo židovského kultu obete. V Holandsku Anny Frankovej, ktoré sa kúpalo vo vine, visí nad niektorými témami čosi ako povinná pieta, lenže odpoveď Thea van Gogha mala jemnocit holandských futbalových krikľúňov, ktorým pripadá vtipné nadávať amsterdamskému futbalovému klubu, že je "židovský" a znázorňovať to tým, že syčia ako unikajúci plyn. Jeho surovosť nešetrila nikoho: Ježiš v jeho knihe vystupuje ako "zdochnutá ryba z Nazaretu".
Politika zúrivosti
Popri všetkých týchto výpadoch bol jedným z mála holandských filmárov, ktorí mali skutočný záujem o hercov s marockými koreňmi. Nadžib a Julia, jeho televízny seriál, bol o láske holandského dievčaťa a marockého chlapca. A verbálne okydávanie, hoci zvyčajne nebýva až také kruté, je spoločným prvkom holandského politického a literárneho života, kde každý každého pozná. Brutálny jazyk v prostredí, kde za normálnych okolností brutálne slová zostávali bez vážnych následkov.
No Mohammed Bouyeri bol v celkom inom prostredí, a z celkom iného prostredia prišla aj Ayaan Hirsi Aliová. V Somálsku, kde sa narodila, sa veci berú vážnejšie, aj v Saudskej Arábii, kde vyrastala. Ako dieťa mala za sebou iniciačné zmrzačenie genitálií, v Afrike musela znášať bitku moslimského učiteľa, keď nechcela chodiť na jeho hodiny. Keď ju otec, somálsky disident-politik, sľúbil za ženu vzdialenému bratancovi, jeho čestné slovo jednoducho absolútne platilo. Rovnako absolútne sa ona rozišla s kultúrou, ktorej prikázania už nevládala znášať.
Ušla do Holandska, vyštudovala politológiu, pomáhala týraným moslimským ženám a stala sa političkou, najprv v sociálno-demokratickej Strane práce, neskôr v pravicovejšej Liberálnej strane. Jej politikou je politika zúrivosti. Tvrdí, že Pim Fortuyn mal pravdu, keď nazval islam "zaostalým náboženstvom". Moslimské školy treba zrušiť a mužov, čo bijú svoje ženy a dcéry, treba zo zákona potrestať. O vážnosti jej cieľov nemusíme pochybovať, a nemusíme pochybovať ani o vážnosti moslimov, ktorí ju považujú za odpadlíčku a volajú po jej smrti.
Od jedenásteho septembra nachádzajú jej názory vnímavé publikum, ale spolupráca s Theom van Goghom - kombinácia jej zúrivosti a jeho túžby urážať - je mimoriadne výbušná. V ich spoločnom filme rozpráva pokojným hlasom mladý rozprávač príbeh moslimskej ženy: trestajú ju za mladistvú lásku, strýko ju znásilní, potom ju nasilu vydajú. Po celý ten čas sa na nahých ženských telách objavujú slová Koránu. Priatelia Hirsi Aliovú od tohto filmu odrádzali s tým, že prinesie násilie, že moslimovia nebudú ochotní takémuto posolstvu rozumieť. Jej odpoveďou bolo, že najlepšou cestou k pochopeniu je šok. Plánuje pokračovanie.
Divoký úškľabok
Po smrti Thea van Gogha sa udialo mnoho vecí, niektoré boli len jednoducho čudné. Útoky na niektoré mešity sa možno dali čakať, aj rasistické odkazy na webových stránkach a stenách budov. Aj náhle uctievanie Thea van Gogha. A jeho priatelia usporiadali divokú párty s rockovou kapelou, fľašami šampanského okolo rakvy a privliekli dokonca aj dve kozy a postavili ich na pódium - "pre tých, čo by mali potrebu". To je typická kuul ironická vyzývavosť Amsterdamu. Ale bol v tom aj divoký úškľabok Thea van Gogha, jeho pamiatku akoby si bolo treba uctiť ešte divším rehotom.
Komentáre opakovali: "Holandsko stratilo nevinnosť", "koniec multikulturalizmu", "tolerancia má hranice". Max Pam nebol jediný človek, ktorý mi tvrdil, že ak úrady problémy islamizmu nezvládnu, Holandsko môže upadnúť do občianskej vojny. Konzervatívci, čo už roky varovali, že moslimskí prisťahovalci prinesú problémy, si našli nových spojencov medzi exľavičiarmi. A liberáli ako Job Cohen, ktorý hlásal toleranciu a multikulturalizmus, skončili na pranieri ako nezodpovední mäkkýši.
Zásadným textom v tejto debate bol článok Paula Scheffera, vplyvného mysliteľa ľavicovej Strany práce v NRC Handelsblad. Napísal: "Segregácia vo veľkých mestách rastie a to je veľmi zlá správa. Preto už neúčinkujú utešujúce reči o diverzite a dialógu, o úcte a rozume. Tolerancia môže prežiť len v rámci jasných hraníc. Bez zdieľaných noriem o vláde práva nemôžeme mať produktívnu názorovú rozdielnosť... Samodeklarovaná impotencia našej vlády - zaručiť verejný poriadok - je pre toleranciu najväčšou hrozbou." Keď už aj starí ľavičiari hovoria o poriadku, musela sa posunúť paradigma myslenia celej krajiny.
Vyrovnať záťaž
Stredná škola Pietera Niewlanda vo východnom Amsterdame, blízko miesta, kde zavraždili Thea van Gogha, je takzvaná konfesná, protestantská škola. Asi 60 percent žiakov je z etnických menšín. Pýtam sa riaditeľa školy, aké boli v škole reakcie na vraždu. Vraj to spôsobilo skôr napätie medzi učiteľmi než medzi žiakmi. Keď prišla reč na Mohammeda Bouyeriho, povedal, že v posledných rokoch učitelia zistili, že robili chybu. Na deti z menšín príliš tlačili. "Zvykli sme ich povzbudzovať, aby sa usilovali ešte viac než iné deti, aby vyrovnali záťaž," hovoril. "A mnohým sa to aj podarilo, najmä dievčatám, pretože vzdelanie je cestou, ako získať nezávislosť. Ale vyvíjali sme na nich priveľký tlak. Aj keď urobili všetko, čo sme od nich chceli, budú sklamaní. Moslimská mládež si ťažko hľadá dobrú prácu. A potom sú ešte väčšmi zatrpknutí."
Bol som na hodine spoločenských vied s mladými Afričanmi, Turkami, Maročanmi a Egypťanmi. Diskutovali o Theovi van Goghovi a Hirsi Aliovej, a jediné zahalené dievča v triede diskutovalo zo všetkých najohnivejšie. Nesúhlasilo s vraždou, ale tvrdilo, že rozumie, prečo "Mohammed B. hľadal útechu v islame". Sťažovalo sa, že ho ľudia na ulici urážajú, šliapu mu na nohy, posmievajú sa mu pre šatku. Keď počujem "tí skurvení Maročania", najradšej by som chcela odísť do Maroka, ale cítim, že ani tam už nepatrím. "Pretože máš holandský prízvuk," povedal jej marocký spolužiak.
Slová Heinricha Heineho
Theo van Gogh bol Holanďan a zavraždil ho holandský občan, ale v konečnom dôsledku to nie je len holandský príbeh, ale blízkovýchodný príbeh importovaný do srdca Európy. Mohammed Bouyeri sa ako stovky jemu podobných napojil na svet celosvetovej siete rétoriky webov a teroristických buniek. Integrácia moslimov nestroskotala v Holandsku väčšmi než hocikde inde. Ale možno bolo Holandsko najmenej pripravené na svätú vojnu. Keď sa bude končiť svet, povedal vraj Heinrich Heine, treba ísť do Holandska, lebo tam je všetko o päťdesiat rokov neskôr. Dosť dlho to neplatilo.
Teraz, keď rozbúrený svet vpadol do Holandska, zrazil sa s idylou, nad ktorou obyvatelia iných krajín žasli. Škoda, že sa to muselo stať. Aj keď naivita nebude vhodný stav ducha pri obrane vari najliberálnejšej demokracie sveta pred tými, čo ju chcú zničiť.
Ian Buruma (1951) spisovateľ. Prednáša na Oxforde, žije v Amsterdame. Vydal knihy God's Dust: A Modern Asian Journey, Behind the Mask a The Wages of Guilt: Memories of War in Germany and Japan. Jeho novela sa volá Playing the Game. V slovenskom preklade vo vydavateľstve Slovart práve vyšla jeho kniha Zrod moderného Japonska.
