ti medzi občanmi a ich politickými reprezentantmi, najväčší výprask dostali SDKÚ, SNS a SOP a na analýzu vyhlásení niektorých politikov sa žiada aj špecializácia na duševné neštandardno.
Ani výrazná výhra HZDS – k jednoznačnosti jej predsa len čosi chýbalo, napríklad dva posty v najväčších mestách a zjavnejší úspech v Prešove a Banskej Bystrici – by nemusela byť dôvodom na cynické konštatovanie podpredsedu HZDS J. Božika, že vo voľbách vyhrali hodnoty HZDS, najmä ak nimi majú byť vraj také fajnovosti ako „pravda, spravodlivosť, demokracia a sloboda“.
Predstavitelia pravice – SDKÚ a KDH – tiež nezapreli, že viac ako o podstatu reformy verejnej správy a vyvodenie zodpovednosti či poučenia z výsledkov a účasti na voľbách im ide o vytlčenie pochybného politického kapitálu. Premiér M. Dzurinda zopakoval myšlienku, že odkazom volieb je výzva na spoluprácu pravice, pričom mu uniká skutočnosť, že prekážkou spolupráce pravice je aj on sám. A predseda KDH P. Hrušovský úplne lahodným krokom obtancoval výprask A. Záborskej v Trenčianskom kraji, aby sa mohol hrdiť „nezvratným“ faktom, že KDH je jediné, ktoré je schopné poraziť HZDS (že sa tak stalo s pomocou voličov SDKÚ a SMK, to už radšej nepovedal).
