i (Harald Stiffel: "Ja nemôžem za to, že to bolo vtedy trestným činom.")
Keby takto dehonestoval len svoje právne (s)vedomie, pozastavili by sme sa iba nad tým, ako môže tento človek ešte aj dnes reprezentovať sudcovský stav na takom vysokom poste slovenského súdnictva. Oveľa znepokojujúcejšie však je, že odvolací Krajský súd v Bratislave mu dal za pravdu. Nejde teda iba o jeho osobný názor! Ale čo ma už úplne vyvádza z miery je skutočnosť, že do vzrušenej verejnej diskusie k tejto veci nevstúpil so svojím kvalifikovaným stanoviskom nijaký slovenský sudca, nijaký právnik, ktorý by sa Stiffela zastal, alebo sa od neho dištancoval. Akoby sme im ani nestáli za to, aby sa naším občianskym rozhorčením vôbec zaoberali...
Áno, zákony boli také, aké si komunistickí mocipáni želali. Zákonodarcovia plniaci ich vôľu hrubo prerušili tradíciu rímskeho práva, na ktorej stojí európska civilizácia. Oddelili zákon od spravodlivosti, zatiaľ čo "v rímskej tradícii ius (latinsky zákon) sa počas storočí stal neoddeliteľne spojený s iustum (to, čo je spravodlivé)". Zo zákona, ako pravidla, "ktoré vyjadruje zmysel spoločenstva pre spravodlivosť" (Sartori), sa stal nástroj komunistickej moci. A sudcovia klesli na úroveň jeho používateľov podľa pokynov im pridelených referentov zo straníckeho aparátu.
Referenti si ich predvolávali a inštruovali jednotlivo i hromadne. Od hrdelných politických procesov v 50. rokoch až po Bratislavskú päťku v roku 1989. V jednom zo svojich príspevkov pre Rádio Slobodná Európa som komentoval asi posledný celoštátny aktív vedúcich pracovníkov bezpečnosti, prokuratúry, súdov, advokácie a hospodárskej arbitráže zo 6. júna 1989. Jeho úlohou mala byť koordinácia činnosti týchto orgánov. Vtedy som povedal: "Koordinované súdnictvo prestáva byť nezávislé; koordinovaná advokácia prestáva obhajovať občana, obhajovať jeho záujmy tam, kde do hry vstupuje tzv. vyšší záujem; koordinovaná prokuratúra namiesto stráženia dodržiavania zákonitosti presúva dôraz na stráženie uplatňovania záujmov mocenskej garnitúry; koordinovaná bezpečnosť sa stáva nástrojom útlaku občana a zvole moci.
"Vašou základnou úlohou," povedal aktívu Miloš Jakeš, "je... aby bol zabezpečený koordinovaný postup celej vašej sféry, nie rezortnosť". Načo je potom justícia, ak má len "koordinovane" potvrdzovať to, čo jej predkladajú ostatné zložky jednotnej sféry ako svoju "hotovú vec"? "Pokiaľ ide o súdy," inštruuje na aktíve vedúci oddelenia ÚV KSČ Rudolf Hegenbart, "v popredí ich pozornosti musí byť dôsledné uplatňovanie prísnej represie voči tým jednotlivcom, ktorí... svojimi činmi poškodzujú záujmy socialistickej spoločnosti." Čím sa to teda má riadiť náš nezávislý sudca: výlučne zákonom, alebo príležitostnými inštruktážami, na ktorých sa mu povie, kde a kedy má použiť "prísne represie", v akých prípadoch len "miernejšie sankcie"?
