Baníci z Donbasu. FOTO REUTERS - SERGEJ KARPUCHIN
V prvých dňoch nového roku 2005 sa prezidentský volebný boj konečne skončil, lepšie povedané: odumrel. Ale ešte o ňom debatujeme, ďalej ho prežívame, a z ulíc našich miest neubúda ľudí a áut vyzdobených oranžovými páskami.
Nedá sa to jednoducho len tak ľahko zo seba striasť, prenasleduje to človeka aj v snoch: neslýchaný tlak štátnej moci, nehanebné mocenské machinácie, permanentné špicľovanie a prenasledovanie opozičného kandidáta a jeho tímu, dezinformačné a kompromitačné kampane, "útoky teroristov" zinscenované tajnými službami, mobilizácia všetkých administratívnych zdrojov ruka v ruke s nepokrytým ruským vplyvom, vyhrážky, "varovania", potom samotný atentát - otrava dioxínom, masové falšovanie v prvom aj druhom kole volieb, revolúcia ako odpoveď spoločnosti stlačenej ako pružina, bod kulminácie a zvratu pred najvyšším súdom, dramatické riešenie opakovaním druhého kola ešte v starom roku (aká symbolika!), a potom novoročná noc a obrovský happy end na Majdane, na Námestí nezávislosti v Kyjeve. Dnes by sme to už mohli pochopiť ako skvele zinscenovaný megatriler, keby nebolo reality preliatej krvi, smrteľných obetí, znetvorenej tváre Viktora Juščenka.
