Dnes má vláda rozhodnúť, či „štátne finančné aktíva transformuje na hmotné rezervy štátu“. Má rozhodnúť, či zaplatí za to, o čo nemá nikto iný záujem, teda za 15-tisíc hektárov košických mestských lesov, sumu 980 miliónov korún, čiže toľko, koľko by nikto iný nezaplatil. Ak sa tak stane, dôjde nielen k „transformácii“ peňazí na lesy, ale aj k transformácii nezodpovednosti na profit.
Bývalý primátor Schuster dlhé roky popieral, že to bol on a mestské zastupiteľstvo jeho éry, kto dostal Košice do ťažkostí. Teraz si to môže prečítať aj v predkladacej správe ministerstva financií, v ktorej sa hovorí, že finančné problémy mesta vznikli investičnými akciami v rokoch 1994-1998 a najmä tým, že sa realizovali z krátkodobých úverových zdrojov, „čo vyvolalo potrebu ďalších úverových zdrojov“. Inými slovami, aj vládny dokument konštatuje, že dlh, s ktorým si mesto nevie poradiť, nevznikol ako dôsledok toho, čo dobré pre Košice ich bývalý primátor urobil, ale z toho, ako zle to realizoval. Dlh totiž nenarástol ani tak z investícií ako zo samotného dlhu, lebo vedenie mesta sa pustilo do rekonštrukcií skôr, než malo finančný program na ich prefinancovanie. Ak sa z predkladacej správy dá ľahko pochopiť, kto dlhy spôsobil, nemožno z nej zistiť, prečo sa do ich sanácie vkladá vláda. V správe o tom nie je ani zmienka. V lete, keď sa „transformácia“ pripravovala, ministerstvo financií zdôrazňovalo najmä okolnosť, že ak mesto prestane splácať svoje záväzky, poškodí to rating SR i renomé štátu. Teraz ministerka Schmögnerová hovorí, že keď vláda pomáha Bratislave či iným mestám, mala by pomôcť aj Košiciam. Problém však nie je v tom, komu vláda pomáha, ale že vôbec „pomáha“. Ako sa majú samosprávne celky či verejnoprávne inštitúcie naučiť, že sú samostatné nielen keď prijímajú rozhodnutia, ale aj vtedy, keď sa majú vyrovnať s ich dôsledkami, ak môžu konať s vedomím, že napokon vláda rozhodne v ich prospech a štát za ne zaplatí?!
