Jeden z najpovolanejších, Max Weber, už skoro pred sto rokmi sucho konštatoval: "Kto sa usiluje o spásu svojej duše a záchranu ostatných duší, ten nehľadá cestu v politike, ktorá má celkom iné úlohy - také, aké sa dajú riešiť len násilím." (M. Weber: Politika ako povolanie)
Kvalitu lekára zvyčajne neposudzujeme podľa jeho mravného správania, ale predovšetkým podľa toho, ako ovláda profesiu, ako úspešne lieči pacientov. Iba keby jeho verejné vystupovanie začalo prekračovať hranice slušnosti, spoločenskej prijateľnosti, mohlo by to naštrbiť aj našu dôveru v jeho odborné kvality. To isté bude viac-menej platiť aj pre sudcu, učiteľa, obchodníka či krčmára. V niektorých prípadoch budú hranice našej tolerancie prísnejšie (napríklad v prípade sudcu či učiteľa našich detí), inokedy voľnejšie (v prípade automechanika či zubára). V nijakom prípade však nebudeme priamo stotožňovať kvalitu profesionálneho výkonu daného človeka s jeho morálkou či mravnou úrovňou. Jeho priestupky, kazy charakteru však môžu byť pre nás varovaním pred prílišnou dôverou k nemu aj ako k odborníkovi v danej profesii.
Niet rozumného dôvodu, pre ktorý by toto rozlíšenie nemalo platiť aj pre oblasť politiky ako správy vecí verejných. K tomuto záveru dospel už v 16. storočí Machiavelli, keď oddelil politiku od náboženstva a následne aj od morálky, dokazujúc, že politika ako odbornosť sa neriadi morálnymi, ale vlastnými zvláštnymi pravidlami. To neznamená, že tým vpustil do politiky "právo džungle", ako sa mu niekedy neprávom prisudzuje: on iba postavil politiku štátu na vlastné nohy. Pritom nijako nespochybňoval "ako je chvályhodné, keď vladár drží svoje slovo, žije počestne a neuchyľuje sa k podvodu" (N. Machiavelli: Vladár). Iba odlíšil špecifické politické kvality od všeobecných mravných cností.
Morálka teda môže patriť do profesionálnej činnosti politika len v tom istom zmysle, v akom patrí aj do profesionálnej činnosti zubára alebo operného speváka. Týmto spojením iba naznačujeme očakávanie, že si poctivo odvedú svoju prácu, že pri nej nebudú podvádzať a klamať, že to, čo ňou ľuďom poskytujú, bude seriózna služba, solídny profesionálny výkon. To však v žiadnom prípade neznamená, že zubárovi stačí na ošetrenie chrupu pacienta mravný kódex a tenorovi jeho zvládnutie zaručí brilantný spevácky výkon.
Podľa Petra Zajaca "slová o tom, že etika do politiky nepatrí," svedčia "o zmierení sa s nemorálnou politikou" (Politika a priestor pre idey SME 10. 1.). Etika je náuka o mravnosti, Zajac má zrejme na mysli morálku samotnú. Morálny či nemorálny však môže byť iba človek-politik, či človek-zubár, nie však priebeh a produkt ich činnosti. Vytrhnutie zubu nie je mravné ani nemravné. Ak sa zubár pomýlil a vytrhol zdravý zub, je to jeho profesionálne zlyhanie, ak to však urobil zo zištnosti, je to jeho zlyhanie mravné. Nemravný je však zubár ako človek, ktorý sa prehrešil proti mravnému kódexu svojej profesie, nie vytrhnutý zub.
