Na dnešnom vysoko špecializovanom literárnom trhu, globálne ovládanom vydavateľskými koncernmi, ktorých je už menej ako prstov na ruke, sú prekvapenia čoraz zriedkavejšie. Dominujú detailné marketingové prieskumy, čoraz sofistikovanejšia reklama, určovaný dobový vkus čitateľov, servilné knižné veľtrhy a mediálny kult niekoľkých superhviezd. To neponecháva priestor na presadenie spisovateľských typov, ktoré sa vymykajú tradičným kritériám. Ešte výnimočnejšou udalosťou je, ak sa originálna autorka, ktorá nemá k dispozícii bombastickú propagáciu, dostane aj na náš miniatúrny trh.
Dôležitosť psov
Aglaja Veteranyiová nie je práve meno, aké radi vidia súčasní pragmatickí vydavatelia z medzinárodných reťazcov. Je východoeurópske, ťažko zapamätateľné a vonkoncom neznie ako označenie populárnej bábiky alebo postavy z televízneho seriálu. Aglaja Veteranyiová sa narodila roku 1962 v rumunskej Bukurešti v rodine cirkusantov a spolu s rodičmi ešte v detstve emigrovala na Západ.
Od malička vystupovala v rôznych varieté a šou, s ktorými precestovala západnú Európu, Južnú Ameriku aj Afriku. Od roku 1982 sa venovala herectvu a spisovateľstvu, vo Švajčiarsku založila literárnu skupinu Slovná pumpa a divadelné združenie Anjelský stroj. Prispievala do novín, jej poviedky sa objavili vo viacerých antológiách a poctili ju niekoľkými cenami. Knižne však publikovala až po pätnástich rokoch intenzívnej literárnej činnosti. Pozitívny ohlas na mimoriadne vyzretý debut si však poetka a prozaička nevychutnávala dlho. Tretieho februára 2002 spáchala samovraždu v Ženevskom jazere a metóda usmrtenia nie je jediné, čo ju spája s anglickou priekopníčkou literárnej moderny Virginiou Woolfovou.
Jej kniha Prečo sa dieťa varí v kaši je symbiózou viacerých literárnych žánrov. Poetický román, báseň v próze, fragmentárny denník - presnú charakteristiku tohto zvláštneho, príťažlivého krátkeho textu nie je ľahké vymedziť. Nekonvenčná rumunská utečenecká rodina sa ilegálne pretĺka západným svetom, kde "psy sú dôležitejšie ako ľudia" a "všetci tu majú teplú vodu v kúpeľni a chladničku v srdci". Ich útočiskom sa stane šapito, čiže akési pohyblivé mesto v meste, bizarný, zábavný, ale aj perverzný a smrteľne nebezpečný mikrosvet: "Ale aj tu je cudzina. Koľko cudzín existuje?"
Kompozícia je poskladaná z malých príbehov, myšlienkových asociácií, sloganovitých aforizmov, reminiscencií, ale aj zo zoznamov obľúbených jedál a plánovaných nákupov. Spontánna tínedžerská rozprávačka si skratkovito zapisuje, čo vidí: prostredia, okolnosti, dobu a pestrú zmes krajín, ktoré navštívila. Výsledkom však nie sú len skice. Sila textu nespočíva v strhujúcom príbehu, skôr v čomsi utajenejšom, hlbšom, čo je postrehnuteľné skôr podvedome. Tomu nasvedčuje aj zvláštna priepustnosť medzi snami a skutočnosťou, medzi ktorými dievča nerozpoznáva pevné hranice, čo pripomína surrealistické postupy automatického písania.
