Iračania včera napriek strachu a niekoľkým teroristickým útokom prišli voliť. Niekde stáli v dlhých radoch, inde boli volebné miestnosti takmer prázdne. To však môžeme vidieť aj v oveľa "vyspelejších" a stabilnejších krajinách. Aj v tých sú skupiny obyvateľov, čo veria, že voľby niečo zmenia a tie, ktoré sú večne v opozícii. Vyjadrením slobodnej vôle Iračanov je rovnako sunnitský bojkot ako šíitske a kurdské oslavné tance.
Podstatné bolo, že Iračania prišli. Obrázky mužov a žien, ktorí často čakali na vhodenie volebného lístka do urny aj hodinu na ulici, sú silným argumentom proti tým, čo o týchto voľbách pochybovali. Aj proti tým, čo hovoria, že moslimom slobodné voľby nič nehovoria.
Včerajšie voľby môžu byť aj zdrojom strachu pre okolitých moslimských monarchov, teokratov a polodiktátorov: ich reči o tom, že demokracia je zlá a do islamského sveta toto západné huncútstvo nepatrí, strácajú rácio. Je jasné, že o totálnej slobode a férovosti týchto volieb môžeme pochybovať. V krajine sa stále bojuje, veľa inštitúcií nefunguje, ľudské práva obmedzujú silné bezpečnostné opatrenia. Po desaťročiach, keď voľby "vyhrával" Saddám Husajn s 99,99 percenta, je pokrokom viac ako sto politických strán, predvolebná kampaň a politická súťaž. Navyše, v Iraku sú stále okupanti. I to je posolstvo nielen irackých, ale aj palestínskych či afganských volieb: boli to "okupanti", kto voľby umožnil a pomáhal organizovať.
