Známa kniha Dala Carnegieho How To Win Friends And Influence People bola v Taliansku preložená ako Umenie získať si priateľov, a potom v druhom vydaní vyšla pod názvom Ako sa správať k iným a získať si ich priateľstvo. V skutočnosti originálny názov lepšie vystihoval cieľ knihy i to, akou etikou bola inšpirovaná: nie je problém nájsť si priateľov, lebo priateľstvo poskytuje mnoho potešenia, ale presvedčiť iných, aby nás pokladali za priateľov, aby sme ich mohli ovplyvňovať a aby sme boli úspešní (my, nie oni) v tom, po čom oprávnene túžime.
Skrátka, skutočnou témou knihy nebolo získať si priateľstvo, ale úspech. Traduje sa anekdota o spisovateľovi Hallovi Cainem, ktorý sa stal slávny a známy, lebo si v mladosti dokázal získať priateľstvo Dante Gabriela Rosettiho. Keby sa mu to nebolo podarilo, prezrádza nám Carnegie, "bol by pravdepodobne zomrel chudobný".
Na to, aby človek uspokojil iných a urobil si z nich priateľov, treba vedieť, čo si ľudia v hĺbke duše želajú, napríklad prečo túžia po chvále. Okrem mnohých iných vecí nás táto kniha učí aj to, že hlavným podnetom ľudského konania nie je sex, ale potreba cítiť sa dôležitý. Carnegie hovorí, že dôvod, ktorý viedol Dickensa písať a Dillingera strieľať, je ten istý, a to túžba vidieť svoje meno v novinách, hoci pripúšťa, že je istý rozdiel v "spôsobe", akým sa obaja realizovali (no toto sú filozofické odtienky a nemajú nič spoločné s dynamikou úspechu).
Carnegie mi prišiel na um vždy večer, keď som sledoval kvíz Dedičstvo s moderátorom Amadeom, ktorý si vždy zapnem, aby som si každý deň skontroloval, či sa mi náhodou ešte nezačína dementia praecox. Tam sa moderátor pýtal, ktorú hodnotu Taliani najviac vyhľadávajú, aspoň podľa najnovších výskumov. A vyšlo najavo (na hanbu kandidátok, ktoré spomínali lásku, peniaze, rodinné šťastie a všeličo iné), že najusilovnejšie naháňanou hodnotou je byť zviditeľnený, známy a spoznávaný.
Chcem upozorniť, že hodnotou nebola sláva, čo značí pojem už sám osebe spojený s vykonaním nejakého vznešeného skutku vo verejnom záujme. Testované subjekty (pochopiteľne, reprezentanti národa) netúžili presláviť sa ako objavitelia očkovania proti rakovine, hrdinskí záchrancovia svojich blížnych s nasadením vlastného života, veľkí básnici či sochári, bojovníci, moreplavci, mystici či filantropi. Bolo viac než jasné, že chcú, aby ich ľudia spoznávali aj na ulici, v drogérii, v autobuse, v supermarkete. Rovnako ako Charliemu Brownovi, aj im liezlo na nervy, že "nie sú populárni".
