Prečo sa prikláňam k názoru ministra, aj keď dôvody nie sú vždy totožnéV týchto dňoch sa v našom parlamente začalo, a veľmi rýchlo aj skončilo schvaľovanie návrhov nových trestných kódexov, Trestného zákona a Trestného poriadku. Už predbežné reakcie predstaviteľov jednotlivých politických strán naznačovali, že v rozprave možno očakávať množstvo pripomienok a pozmeňujúcich návrhov. Tie napokon boli príčinou, prečo predkladateľ svoje návrhy stiahol. Jedným z najrozpornejších a verejne najdiskutovanejších bodov nového Trestného zákona je vypustenie paragrafu o osvienčimskej lži. S niektorými krokmi a iniciatívami ministra spravodlivosti Daniela Lipšica môžeme súhlasiť, s inými nemusíme, ale rozhodne si zaslúži uznanie za odvahu, s akou sa púšťa na právne a morálne mínové polia, a paragraf o osvienčimskej lži patrí k poliam najzamínovanejším. Pokúsim sa vysvetliť, prečo sa v spore o jeho odstránenie prikláňam k ministrovmu názoru, aj keď naše dôvody možno nie sú vždy totožné.
Odsúdiť horlivosť
Ani na okamih nepochybujem o rýdzosti úmyslov poslanca Osuského, ktorý spomínaný paragraf do Trestného zákona navrhol. Napriek tomu jeho prijatie nepovažujem za šťastné. Podozrenie vzbudzuje už ľahkosť, s akou prešiel v parlamente - akoby sa všetci ponáhľali mať procedúru za sebou, lebo hovoriť v obesencovom dome o povraze sa nepatrí. Čo sa patrí a čo nepatrí, je otázka etikety a nie etiky, aj keď si tieto dve slová často mýlime. Tváriť sa, že dobré vychovanie nám bráni hovoriť o povraze, ktorý pomáhali upliesť ruky našich otcov, je prinajmenšom pokrytectvo a alibizmus, a paragraf o osvienčimskej lži nepriamo dáva nášmu mlčaniu zákonné "zastrešenie" - načo sa k problému vracať, keď sme ho raz navždy vyriešili zákonom?
Nie celkom šťastné je aj nesystémové postavenie tohto paragrafu v trestnom kódexe. Masové vyvražďovanie európskych Židov bolo nepochybne takou obludnou diskrimináciou, že drobná pozitívna diskriminácia v podobe paragrafu o osvienčimskej lži by nemala nikomu prekážať, ale obávam sa, že práve svojou výlučnosťou môže nahrávať antisemitským náladám niektorých našich spoluobčanov. Ako napísal izraelský spisovateľ Werner Bukofzer: "Holokaust nebol tým posledným, pomyslime len na milióny zavraždené Stalinom, na Idi Amina alebo Chomejního Irán." Prenesené do našich domácich podmienok: ak máme paragraf o osvienčimskej lži, prečo nie napríklad aj paragraf o - nazvime ju tak - jáchymovskej lži, že komunistická epizóda našich i svetových dejín bola napriek istým prešľapom a pochybeniam chvályhodným a, nebyť intríg medzinárodného imperializmu, do veľkej miery aj úspešným úsilím o nastolenie spravodlivej spoločnosti? Prečo v našom parlamente pôsobí strana, ktorá sa otvorene, iba s bezvýznamnými výhradami hlási k totalitnej minulosti a hovorí - asi protiústavne - o odstránení súčasného "kapitalistického" poriadku?
Aby bolo jasné, som za to, aby komunistická strana, pokiaľ si nájde dosť voličov, účinkovala v parlamente a otvorene hlásala svoje názory. Som tiež za to, aby ojedinelý primitív, ak sa taký vôbec nájde, mohol slobodne popierať existenciu vyhladzovacích táborov; to napokon v našich podmienkach nepredstavuje vážny problém, oveľa väčším je neochota priznať svoj podiel viny a odsúdiť horlivosť, s akou sme sa na situácii priživili. (Hoci právo neuznáva pojem kolektívnej viny, iste jestvuje čosi ako psychologická kolektívna vina, o ktorej hovorí Carl Gustav Jung: "Nijaký Nemec, a tým menej potom Európan alebo kresťan nemôže poprieť, že v jeho dome bol spáchaný najpríšernejší zločin všetkých čias.")
