Štát je myšlienková konštrukcia: nemožno si ho ohmatať, nevidieť ho. Napriek tomu s ním občan prichádza dennodenne do styku prostredníctvom konkrétnych ľudí, ktorí ho zastupujú. Slávnu vetu francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. Štát som ja! môže dnes oprávnene vysloviť každý policajt, štátny úradník, poslanec či minister. To však ešte nič nevypovedá o právomociach toho-ktorého zástupcu štátu voči občanovi.
V totalitnom režime boli tieto právomoci obrovské; čím je režim demokratickejší a čím je v ňom rozvinutejší prvok občianskej samosprávy, tým by mali byť právomoci každého zástupcu štátu obmedzenejšie a prísnejšie limitované. Policajt vám nemôže len tak vliezť do bytu, minister vám musí doložiť, či riadne zaplatil dane a odvody.
Napriek tomu aj v rozvinutej demokracii jestvujú spôsoby, pomocou ktorých si zástupcovia štátu zvyšujú moc nad občanmi. Tým legitímnym a zdanlivo aj úplne korektným je zákon. Štát sa totiž obracia na občana a manipuluje ním prostredníctvom zákona, "v rámci systému vlády je zákon štandardným spôsobom prejavu štátu, jeho skutočným jazykom, základným sprostredkovateľom jeho činnosti" (Gianfranco Poggi). Úradník či policajt je mužom zákona , môže teda od občana požadovať len to, čo mu zákon dovoľuje. Problém je však v tom, že čím viac zákon reguluje občana, tým je občan v konečnom dôsledku obmedzovanejší v právach a slobodách.
Z tohto hľadiska veľkým neduhom súčasnej západnej demokracie, ktorý sa rýchle ujal už aj u nás, je záplava zákonov . Na všetko sa hľadá a vytvára špecifická norma. Byrokrat sa zabezpečuje: aby nemusel brať na seba ťarchu zodpovednosti za rozhodovanie podľa všeobecnej normy, dáva si ušiť normy na mieru, najradšej na jedno použitie, ad hoc. "Keby mal podporu názor, že nespočetné zákony sa majú deklasifikovať na administratívne smernice, bolo by zrejmé, že v skutočnosti sa vôbec nemali stať zákonmi" (Giovanni Sartori).
Nadmiera zákonov má však výrazne negatívny vplyv aj na ich kvalitu. Nielen preto, že sú poväčšine šité horúcou ihlou a treba ich častejšie novelizovať. Má za následok aj celkovú nestabilitu zákonov, vznik právnej neistoty. Občan má stále menšiu šancu vyznať sa v spleti meniacich sa zákonov, ktoré pritom zásadne ovplyvňujú jeho život. Demokratický princíp, že zákony sú tu pre ľudí, a nie naopak, sa stavia na hlavu. Celý trend smeruje k nebezpečnej premene demokracie "zo systému založeného na vláde zákona na systém sústredený v skutočnosti na vládu zákonodarcov" (Sartori). Aj to len v tom zmysle, že v konečnej podobe zákony vychádzajú z ich rúk. Je to však exekutíva a administratíva, ktoré kontrolujú obsah a rozsah legislatívy prechádzajúcej cez parlament. "Zákony sú pripravované skoro výlučne mimo parlamentu; zaoberajú sa prevažne záležitosťami výsostne administratívnej povahy; a ich úlohou je formálne potvrdzovať technokratické rozhodnutia štátnych úradníkov (podporované zainteresovanými nátlakovými skupinami)" (Poggi).
