Keď píšem tieto slová, práve sa končí hnusný karneval. Usilujem sa nevychádzať z domu, ale nemôžem sa vyhnúť karnevalovým výjavom, ktoré vysielajú v televízii z Viareggia a z Benátok. Keď vidím na uliciach tie dievčatká poobliekané ako rokokové dámy so znamienkom na tvári, tých mládenčekov v neohrabaných kostýmoch na spôsob Zorra s fúzikmi namaľovanými sadzami, zmocňujú sa ma záchvaty pedofóbie a Herodesov komplex. O nič láskavejší nie som ani k ich starším súrodencom, ktorí smutne cupkajú, preoblečení za šašov alebo Casanovov, nehovoriac už o nešťastníkoch navlečených do kartónových túb či papierových plášteniek.
V kostýme Platinette
Nenávidím karneval z dôvodov, ktoré by pravdepodobne mohli zaujímať psychiatra: prekáža mi každá forma maskovania ľudského tela, nemyslím tým len Platinette (muž prezlečený za ženu v platinovej parochni, postava talianskeho šoubiznisu), ale aj profesionálov v dvojradových sakách, ktorí si farbia vlasy, či dámy s nápadným mejkapom - nehovoriac o telách prepichnutých všelijakými krúžkami a perličkami či pokorené tetovaním, pri ktorých mám pocit, že by asi bolo načase pozorne zrevidovať teórie talianskeho kriminalistu Lombrosa o antropologických črtách rodených kriminálnikov. A nechoďte na mňa s tou smiešnou námietkou, že ja sám nosím bradu; táto tvorí časť tela rovnako ako vlasy či hruď, naopak, ak je tu niekto nenormálny, tak sú to oholení - skutočnosť, že sú vo väčšine, ešte nedokazuje, že majú pravdu.
Dnes však je veľa iných, závažnejších dôvodov, prečo je na karnevale čosi podozrivé, aspoň v súčasnosti. Dobre vieme, aká bola funkcia karnevalu v minulých storočiach. Existuje o tom obrovské množstvo literatúry a všetko, čo sa o tom dalo napísať, sa už napísalo. Netreba zachádzať do antiky k analogickým prejavom, stačí si uvedomiť, ako sa zrodil karneval v stredovekom kresťanskom svete. A ak to chceme pochopiť, musíme sa na celú záležitosť pozrieť nie z hľadiska vznešených a mocných, ale obyčajných chudobných ľudí. Jedli málo, vstávali na úsvite a spávať chodili po západe slnka, celý deň pracovali, chatrne sa obliekali a na zábavu nemali čas. Jedinou ich zábavou bol sex, ale povolený bol (pre tých, ktorí chceli byť dobrými kresťanmi) len asi polovicu dní v roku (počas pôstu a mnohých iných cirkevných sviatkov sa neodporúčalo praktizovať ho). Jediným rozptýlením bola v nedeľu pekná spievaná omša, ale to si mohli dovoliť len tí, čo bývali v blízkosti väčších katedrál či chrámov, malé farnosti na to nemali.
Telo v stredoveku
