V nástupnej eufórii vlády často zabúdajú, že ich funkčné obdobie sa raz skončí, ale najneskôr v predvolebnom roku si na to vždy spomenú. Demokratický volebný cyklus ovplyvňuje spôsob vládnutia každého kabinetu a ani ten Dzurindov nebude výnimkou. Ak výkonná moc na niečo nenabrala odvahu za tri roky, nedá sa očakávať, že ju v sebe nájde pred voľbami.
Dnešná vládna zostava si svoju hlavnú úlohu sama nevybrala, lebo ju zdedila od svojej predchodkyne. Pol roka síce váhala, či naozaj musí odstrániť nebezpečné disproporcie a obnoviť funkčnú rovnováhu štátu, ale akútna menová kríza v máji 1999 ju priam postrčila k reformám. Deregulačné šoky napravili deformované ceny, ktoré ohrozovali ekonomiku, ale cenou za nápravu bol citeľný pokles priemernej reálnej mzdy. V dvoch ďalších rokoch sa ekonomika zotavovala oveľa rýchlejšie, ako rástli príjmy obyvateľstva. Tento fakt mal dvojaké následky. Prvý bol dobrý tak pre vládu, ako aj pre krajinu. Relevantné zahraničné inštitúcie po dlhých rokoch kladne hodnotili politiku štátu – Slovensko sa v roku 2000 stalo ďalším členom OECD, v roku 2001 opäť dostalo od ratingových agentúr investičný stupeň. Druhý následok bol nepríjemný najmä pre kabinet – do predvolebného roku pôjde ako nepopulárna exekutíva, ktorá nesplnila očakávania svojich voličov.
Ako ukázal tretí rok vládnutia, nesplnili sa ani očakávania vlády samotnej. V rokoch 1996 – 1998 tretí Mečiarov kabinet zaznamenal hlboký deficit zahraničného obchodu. Obrovskú disproporciu medzi tým, čo sa do krajiny doviezlo, a tým, čo sa z nej podarilo vyviezť, vtedajšia vláda „riešila“ finančnými zdrojmi zo zahraničia. Dzurindova garnitúra ochladila prehriate hospodárstvo balíčkami opatrení, ale ako sa ukázalo, na obnovenie rovnováhy to nestačí. Deficit zahraničného obchodu sa už opäť dostal na úroveň desiatich percent hrubého domáceho produktu, teda na úroveň spred troch rokov. Aj keď to momentálne nie je hrozba číslo jeden, lebo príjmy štátu z privatizácie umožňujú tento deficit preklenúť, nerovnováha pretrváva a stane sa opäť akútnou v čase, keď sa zdroje z privatizácie vyčerpajú. Pre riadny chod štátu a jeho fungovanie však nestačí iba presunutie nerovnováhy zo stavu akútneho do stavu latentného, lebo ide o dočasné odsunutie, ktoré sa vráti ako bumerang. Stav zdravotníctva a dôchodkového systému sú toho najlepším príkladom.
