e uznanej opozície. Ak sa však západní politici pokúšali u nás stretnúť s našimi tzv. disidentmi, bola to provokácia. Tí totiž nepatrili k oficiálne uznanej opozícii, ale k nepriateľom komunistického zriadenia. Toto "logické zdôvodnenie" malo len jeden kaz: zamlčalo, že režim zásadne nepripúšťal nijakú politickú opozíciu. Každý, kto sa ho odvážil kritizovať, stal sa odpadlíkom, nepriateľom a zradcom odvrhnutým do disidentského geta, ak nie priamo do väzenia.
Hoci Západ rozpoznal túto faloš, dlho ju rešpektoval, aby si nepohneval partnerov za železnou oponou. A tak pohlavári socialistického tábora pozývali amerických a iných komunistov na oficiálne návštevy, na svoje zjazdy či festivaly, do svojich rekreačných zariadení, ich veľvyslanectvá ich hostili na recepciách, kým naopak to neplatilo. Keď bola komunistka Angela Davisová v americkom väzení, Sovieti jej tam každodenne posielali kyticu ruží. Od Západu sa však čakalo, že bude ku komunistickým diktátorom "korektný" a on takým skutočne aj dlho bol.
Až helsinský záverečný akt znamenal obrat v prístupe Západu k porušovaniu občianskych a politických práv v komunistických krajinách. U nás ho zosobnil vtedajší holandský minister zahraničia Max van der Stoel, ktorý mal pri oficiálnej návšteve Prahy v marci 1977 tú drzosť , že sa stretol s hovorcom Charty '77 Janom Patočkom. Bolo to v čase protichartistickej hystérie a komunistická vrchnosť reagovala ostrým protestom.
Pod tlakom helsinského hnutia však západní politici a diplomati začali nadväzovať normálny kontakt s východnými disidentmi a komunistické režimy si na to museli chtiac-nechtiac postupne zvykať. Časom dokonca prestali protestovať. Chartistov začali západné ambasády v Prahe pozývať rovnako ako naše ambasády vo Washingtone, Londýne či Paríži pozývali západných komunistov.
Navždy mi utkvie v pamäti, ako v tých časoch pred mojím domom zastala americká limuzína s pražskou diplomatickou značkou a navštívil ma diplomat z amerického veľvyslanectva. Bol som vtedy z univerzity vyhodený, sledovaný a perzekvovaný outsider, zatratený Nikto, s ktorým sa báli stýkať aj bývalí priatelia. Návšteva, potom viackrát opakovaná, znamenala pre mňa obrovskú vzpruhu. Nešlo o nijaké doláre, ale o oveľa viac: o prejav solidarity a politického uznania.
