Keď som počiatkom osemdesiatych rokov vyrastal v Československu, takmer nikam sa nedalo cestovať. Hermeticky uzavreté hranice do všetkých čo len trocha príťažlivejších štátov spôsobili, že obyvatelia z núdze spoznávali aspoň vlastnú krajinu. Zrodilo sa chalupárstvo, asi najpasívnejšia možná odpoveď na takzvanú normalizáciu pomerov po roku 1970.
Aj moja rodina zakúpila polorozpadnutý dom v Nízkych Tatrách, na bývalom partizánskom území. Vrchol pobytov pre mňa predstavovali návštevy Banskej Bystrice koncom leta. Okolo 20. augusta sa inak šedivé mesto zrazu bleskovo skrášlilo. Na lampy sa rozvešali vlajky a girlandy z kvetov a stúh. Do dlažby na hlavnom námestí a v jeho okolí sa vykopali diery, nasypala zemina a nasadili sa stromy - nie semiačka, ale hotové kmene aj s košatou korunou a listami.
Ako chlapca ma tá rýchlosť fascinovala. V škole ma totiž učili, že dreviny rastú celé roky a treba sa o ne poctivo starať, inak vyhynú. O to väčšmi ma zakaždým zarazilo, že už 31. augusta, keď som sa neochotne vracal z prázdnin naspäť do Bratislavy, nezostalo po zeleni ani stopy.
Až oveľa neskôr som pochopil, že to bola len dekorácia na jediný deň, na oslavy výročia SNP, keď sa tam 29. 8. zhromaždili vtedajší významní funkcionári z viacerých republík. Vtedy sa tomu hovorilo schôdzka na najvyššej úrovni, dnes prosto summit.
Koniec treskúcej zimy
Najmocnejší politici sveta, George a Vladimir (občianskym menom Vladimir Vladimirovič Putin), ako sa navzájom familiárne oslovujú, sa rozhodli rokovať v Bratislave. O ich svojráznom renomé najlepšie svedčí fakt, že ich musia aj v takej provincii, akou je hlavné mesto Slovenska, chrániť celé armády - navyše za peniaze servilného hostiteľa.
Žiaľ, v strednej Európe práve nie je koniec horúceho leta, ale koniec treskúcej zimy. George o tom nevedel, ale Condi (ministerka zahraničných vecí Condoleezza Riceová) mu to, našťastie, povedala. Raz už dokonca Slovensko zdravil v Ľubľane, takže táto drobná nevedomosť sa mu skutočne dá odpustiť. Koniec koncov, koľko ľudí u nás tuší, aké je momentálne počasie vo Wisconsine alebo v Idahu? Keby bolo teplejšie, George by si išiel so svojím osobným priateľom Mikim (rozumej slovenský premiér Mikuláš Dzurinda) aj zabehať. Za daných poveternostných podmienok sa spolu aspoň mienili previezť na bicykloch.
Pre účely peších a bicyklových prechádzok Vladimira a Georgea sa v centre odhrnuli chodníky od snehu. Škoda, že sa dvojica neprešla krížom-krážom po celej Bratislave, aby pluhy konečne prebrázdili aj odľahlejšie štvrte. Magistrát dal dokonca opraviť výtlky na chodníkoch a vozovkách. Ani jeden z občanov mesta zjavne nie je natoľko významný, aby sa podobné opatrenia urobili preňho.
Zeleň sa, žiaľ, momentálne narýchlo vysádzať nedá. Vyzeralo by tu čudne, keby uprostred snehových závejov trčali košaté koruny s listami a kvetmi. Treba si vystačiť s vlajkami a girlandami. Tých sa vyvešalo na Moste SNP neúrekom, ale mnohé popadali od silného vetra do Dunaja.
Zrejme aby sa udržala tunajšia stará potemkinovská tradícia, okolo výstavného centra Incheba, kde počas summitu sídlia žurnalisti, sa vymuroval plot. Keďže betón v tuhej zime bohvieako netvrdne, na jar sa zrejme postaví znova. Ohrada snáď aspoň zopár dní vydrží a dobre ochráni dvetisíc novinárov, ktorí sa odhodlali prísť na Slovensko. Týchto dobrodincov si musíme strážiť ako oko v hlave. Dorazili do Bratislavy, lebo chcú informovať, zviditeľňovať, poslať o nás správu do sveta, čo miestnych obyvateľov dojíma hádam najviac zo všetkého. Ako dlho sa už zo Slovenska ozýva: Aha, tu sme! Pozrite sa sem! Spoznajte nás! Je nás síce málo, ale sme zaujímaví! A svet nič. Dlho, dlho vôbec nič. Až zrazu teraz. Tak predsa! Konečne! - vydýchli sme si.
