Román Stanislava Rakúsa Nenapísaný román bol literárnou kritikou, ale aj čitateľskou obcou prijatý s jednomyseľnou priazňou, čo býva v súčasnej slovenskej literatúre skôr výnimkou než pravidlom. V prípade Stanislava Rakúsa nie je až taký prekvapujúci samotný fakt. Je známy prozaik, literárny vedec a pedagóg prešovskej univerzity.
Autentickosť a irónia
Slovenská próza posledných desaťročí je v znamení dvoch línií. Na jednej strane autobiografická línia autentickosti, na druhej línia postmodernej irónie.
K prvej línii patria Dominik Tatarka, Ivan Kadlečík, Martin M. Šimečka, autori s dôrazom na rozpor malého času života a veľkého času dejín a z perspektívy banality každodenného života Rudolf Sloboda. V patetickej polohe charakterizoval túto líniu Ivan Kadlečík výrokom, že človek žije len autobiograficky, v sebaironickej polohe Rudolf Sloboda ako "hrôzu bĺch a výčitiek svedomia". Druhú líniu postmodernej irónie tvoria najmä Pavel Vilikovský, Pavel Hrúz a Peter Pišťanek. Charakteristická je pre nich dezantropomorfizácia, rozptyl a zmiznutie subjektu, sebareferenčná zameranosť na text, spojená s výraznou mierou intertextuality.
Stanislav Rakús nepatrí celkom iste ani k jednej z oboch línií, a zrejme aj preto sa o ňom v deväťdesiatych rokoch až tak veľmi nehovorilo.
Stanislav Rakús je autorom neskorej moderny. Ak chceme trochu presnejšie pochopiť, čo tento pojem znamená, a čo znamená v súčasnej slovenskej literatúre, musíme sa vrátiť o štvrťstoročie dozadu k trojeseji Albína Bagina Traja majstri. Gustave Flaubert, Anton Pavlovič Čechov, Thomas Mann z roku 1982, ktorú napísal tesne pred svojou predčasnou smrťou.
Albín Bagin bol kolega a priateľ Stanislava Rakúsa a jeden z prvých kritikov jeho prózy. Šlo mu - a myslím, že obom - o ich vlastné pomenovanie toho, čo je moderná literatúra. Albín Bagin opísal jej zrod nielen v európskej literatúre, v lyrike u Baudelaira, v próze u Flauberta a potom u Čechova a Manna, ale aj v slovenskej literatúre, kde pripísal jej zrod podnes prekvapujúco "hriešnikovi" slovenskej literatúry devätnásteho storočia Jonášovi Záborskému.
Albín Bagin videl základ modernosti v irónii ako podvojnosti hravého a vážneho, veľkého a malého, minulého a budúceho, čo podľa Thomasa Manna zodpovedá "dvojznačnosti samého života". Je to ten typ modernosti, ktorý možno v dvadsiatom storočí pokojne označiť pojmom neskorá moderna. Jej neskorými výhonkami sú najmä súčasní maďarskí prozaici, nadväzujúci na mannovskú tradíciu, či už ide o Mannovho mladšieho rovesníka Sándora Máraia, alebo o neskoršieho Imre Kertésza, Györgya Konráda, Pétera Nádasa či Pétera Esterházyho.
V podstate ide o nadviazanie na nemeckú tradíciu erziehungsromanu (románu výchovy) a nie je náhoda, že práve v nemeckej literárnej kultúre slávia súčasní maďarskí prozaici najväčší úspech. Pravda, pre dvadsiate storočie platilo už niečo iné ako pre storočie devätnáste: román výchovy bol už možný len ako palimpsest, prepisujúci realistický román devätnásteho storočia v kľúči paródie, travestie alebo pastišu. Sem patrí aj Stanislav Rakús.
Stanislav Rakús je dvojdomým autorom. Teoreticky sa zaoberá praktickými problémami prózy a prozaicky tematizuje problémy literárnej teórie. Alebo ináč: teoreticky sa zaoberá problémami irónie a s prozaickou iróniou literárnou teóriou. V literárnoteoretických súvislostiach napísal, že nie je náhodné, "že samotná irónia už dávno pred jej postmoderným zvýrazňovaním a "kariérou" sa u viacerých filozofov i autorov (v tejto súvislosti spomenul práve Thomasa Manna) pokladala za akýsi princíp umenia".
Je v tom jemný dištanc od postmoderny aj akési jemné prihlásenie sa k Thomasovi Mannovi a k tomu typu irónie, ktorý sa zakladá na inverzii, zmene optiky a s nimi aj na zmene rozprávačských perspektív a zámene viacerých rozprávačov príbehov.
V Nenapísanom románe zachováva Stanislav Rakús jemný odstup od literárnej teórie. Keby som to mal povedať literárnoteoreticky, jedna z jemne ironických a sebaironických otázok jeho románu znie aj tak, ako a či vôbec možno napísať román. Ospravedlňujem sa čitateľovi za nasledujúcich pár teoretických riadkov, ale táto kniha si ich vyžaduje.
