Reforma verejnej správy patrila k jednému zo základných pilierov, na ktorých mienila koalícia koalícií v tomto roku postaviť lepšiu budúcnosť krajiny. Pri jej naštartovaní však vznikla koalícia v koalícii a tým zostane reforma ešte dlho poznačená. V čase koncoročných hodnotení činnosti vládnej koalície možno preto skonštatovať, že kým vládna koalícia ukázala v prípade schválenia novely ústavy akcieschopnosť, v prípade reformy verejnej správy ukázala neschopnosť. Reformu možno síce hodnotiť z viacerých uhlov pohľadu, no ani jeden nedokáže zakryť skutočnosť, že parlamentu sa pri schvaľovaní potrebných zákonov vôbec nevydarilo vystihnúť ani jej podstatu, ani zmysel.
Tými naďalej zostáva decentralizácia štátnej moci v spojení so znižovaním počtu a vplyvu štátnych úradníkov. A naopak, so zvyšovaním kompetencií a peňazí pre samosprávne orgány. Reformou sa malo dosiahnuť nielen priblíženie spravovania vecí verejných k ľuďom, ale zároveň aj jeho zlacnenie. O takúto reformu už politici nemali skutočný záujem, presnejšie, na realizáciu jej koncepcie už neexistovala známa „politická vôľa“ vo vládnej koalícii, ktorá sa pritom otriasla v samotných základoch. Dnes ešte viac smiešne znejú slová premiéra Mikuláša Dzurindu, ktorý po schválení prvých dvoch zákonoch v parlamente, potvrdzujúcich aj nevyhovujúce rozdelenie krajiny na osem vyšších územných celkov, vyhlásil: „Urobili sme nevratný krok, rád by som podčiarkol, urobili sme nevratný krok ku skutočnej decentralizácii moci na Slovensku.“ Najmä, ak trvácnosť toho kroku neskôr ozrejmil konštatovaním, že „najneskôr na jeseň toho roka predložím vládny návrh zákona, ktorý opraví týchto osem vyšších územných celkov“. Neurobil to, našťastie, aspoň „decentralizáciu moci“ už parlament opravil - novelou zákona zrušil tzv. Cuperov dodatok, ktorý v zákone obnovil komunisticko-dohliadajúcu právomoc vlády nad samosprávnymi regiónmi.
