Keď sa Václav Klaus na začiatku decembra v Bruseli ubezpečil, že do sály, v ktorej hodlal prehovoriť, nemajú novinári prístup, predniesol prejav o tom, že je nanajvýš potrebné zastaviť plazivé a tiché zjednocovanie kontinentu. „Musíme zastaviť postup od medzivládneho k nadnárodnému a začať obrat od niektorých trendov a tendencií z posledného desaťročia,“ vyhlásil Klaus a až potom sa dozvedel, že novinári síce prístup do sály nemali, ale dianie v nej mohli sledovať na televíznych obrazovkách v tlačovom stredisku. Na druhý deň sa druhý najvyšší český ústavný činiteľ vyjadroval silne prointegračne, ale ohlasom doma i v zahraničí už zabrániť nemohol. Na Slovensku sa k jeho prejavu z prvého dňa prihlásili traja politici - František Šebej, Ján Čarnogurský a Robert Fico. Každý z iného dôvodu.
František Šebej sa prihlásil preto, lebo aj on v únii postrehol „istú agendu, ktorá akoby oblúkom vracala socialistický dirigizmus, paternalizmus, prosto vládu byrokracie“. Ján Čarnogurský súhlasil s Václavom Klausom, lebo aj on si myslí, že „nemožno urýchlene odbúravať národné štáty“, pretože práve tie si musia udržať svoju zvrchovanosť v „kultúrnych a etických otázkach“. Robertovi Ficovi bol Klausov prejav sympatický, lebo sa mu na Dzurindovej vláde nepáči, že „ťahá Slovensko do európskeho superštátu, centralisticky riadeného bruselskou administratívou“. Pre Šebeja je únia príliš ľavicová, pre Čarnogurského príliš liberálna, pre Fica príliš integrovaná. Čo sú tri rozličné dôvody na zhodu s Klausom. Ani jeden z nich nie je natoľko silný, aby zásadne ovplyvnil vzťah verejnosti k dnešnej únii. To ale neznamená, že taký dôvod neexistuje - náš hlavný vyjednávač ho pozná.
