Na Slovensku nie je ľahké byť príslušníkom či príslušníčkou menšiny - národnostnej, etnickej, náboženskej, sexuálnej. Už niekoľko rokov si však veľmi intenzívne uvedomujem, že na Slovensku - paradoxne - vôbec nie je ľahké byť ani príslušníčkou väčšiny. Podľa oficiálnych údajov je nás katolíkov a katolíčok na Slovenku okolo 70 percent, spolu s ostatnými veriacimi kresťanmi okolo 90 percent.
Niekoľko tém
Slovensko má niekoľko tém, ktoré ním hýbu. Sú to témy dlhodobo neriešené, utlmované, ktoré notoricky vzbudzujú veľmi búrlivé reakcie. Okrem chvíľkového ošiaľu SuperStar sú takouto témou rovnoprávnosť žien, no a ešte náboženstvo, presnejšie katolícka cirkev. Keď sa začne diskutovať o cirkvi, krv národa vzkypí, všetci majú čo povedať, no nikdy nedôjde ku konfliktu, v ktorom by sa spoločnosť nebodaj chcela vysporiadať s pálčivými témami. Zostane pri hádke, ktorá odznie, aby po čase znovu ožila... ako chronický syndróm, ktorý sa nezhoršuje, nezlepšuje, len tak tlie.
Katolícka cirkev je u nás automaticky reprezentovaná svojimi vrcholnými predstaviteľmi. Nie všetci a všetky sa stotožňujeme s ich postojmi: spoločenskými, politickými, morálnymi, no či chceme, alebo nie, zvyšok spoločnosti (ale kto to vlastne je, keď nás je vraj tak veľa?) nás aj tak stotožňuje s názormi - či už kardinála, biskupských úradov, prípadne s vyhláseniami hovorcu arcibiskupského úradu.
Každý dobrý katolík a každá dobrá katolíčka vie, že naša materská cirkev má veľké problémy s demokraciou, pretože je riadená na princípe hierarchie. Tento model prináša v súčasnosti veľmi veľa napätia a treba po pravde povedať, že to rozhodne nie je vždy napätie produktívne. Oficiálni predstavitelia katolíckej cirkvi vytvárajú reprezentáciu, s ktorou sa nemôžu všetci katolíci a katolíčky stotožniť. Možno však nechcú prestať byť katolíkmi a katolíčkami.
Sú ľudia, ktorí z cirkvi vystúpili, sú aj takí a také, ktorých exkomunikovali. Cirkev ako inštitúcia nemusí byť poslednou inštanciou - veriť v Boha sa dá aj mimo nej. Napriek tomu si však stále ešte myslím, že nielen kvôli sebe by stálo za to meniť katolícku cirkev aj zvnútra - napokon hlavná postava kresťanstva - Ježiš - je inšpiráciou, ktorá podľa môjho chápania stojí celkom v opozícii voči záujmom strán označujúcich sa za kresťanské, ba dokonca často aj v protiklade so záujmami cirkevnej hierarchie.
Ako súčasť väčšiny sa teda nie všetci a všetky musíme cítiť dobre. Najmä ak sme v rámci väčšiny menšinou.
Končí sa pôst
Menšinou, ktorej sa nepáči, že katolícka cirkev je stotožňovaná s vojnovou Slovenskou republikou cez postavu Jozefa Tisa, prípadne jeho predchodcu Andreja Hlinku a ústami svojich vrcholných predstaviteľov sa voči tomu neohradzuje.
Menšinou, ktorá nie je presvedčená, že jej vlastné náboženstvo ako predmet v škole je automaticky dobrým riešením, najmä ak mnohé učebnice tohto predmetu sú plné rodových stereotypov a predsudkov.
Menšinou, ktorá nie je presvedčená o tom, že výhrada svedomia musí byť vnesená do právneho poriadku.
Menšinou, ktorej sa nepáči, že katolícka cirkev má v ostatnom čase problémy so spismi ŠtB prostredníctvom niektorých duchovných, čo je však oveľa podstatnejšie, prostredníctvom svojich najvyšších predstaviteľov.
Menšinou, ktorej sa nepáči, že reprodukčné správanie ľudí je hlavnou témou cirkvi, kým širšie etické otázky sa nastoľujú len v prípade, ak priamo súvisia s reprodukciou ľudského rodu, nie však vtedy, keď súvisia napríklad so zväzkami ŠtB, s odsunom židovského obyvateľstva počas vojnovej Slovenskej republiky a mnohými inými témami.
Končí sa pôst. Keď sa tohtoročný pôst začínal, ktosi kdesi čosi napísal o tom, že je čas na pokánie. Pravdaže, pokánie sa dá činiť vždy, keď je to potrebné, no tentoraz to vyšlo takto priam symbolicky. To, čo ste robili potajomky, bude sa vyhlasovať zo striech. Neviem, ako došlo k tomu, že niektorí ľudia podpísali spoluprácu s ŠtB.
Nemyslím si, že som lepšia než iní a iné len preto, že za mnou neprišli. Jednoducho som bola pre nich menej zaujímavá, a to nemusí nutne svedčiť v môj prospech. Ale povedať, o čo išlo, prečo a čo z toho vyplýva, zostáva na tých, čo podpísali to, čo sa teraz "vyhlasuje zo striech". Ak ešte chceme mať nejakú katolícku cirkev, tak to treba urobiť. Lebo ak nie, tak budeme musieť všetci uveriť tým, čo tvrdia, že spisy ŠtB sú podfuk, aby mohli nerušene pokračovať vo svojej kariére, ktorá trvá od čias hlbokého komunizmu cez postkomunizmus až po kariéru dajme tomu v NATO. Biskupi by sa nemali správať ako "celebritky", ktoré ospravedlnia seba, prípadne svojich najbližších aj z tých najpochybnejších činov. Aké nároky máme na seba? Budeme si pestovať takzvanú ľudovú zbožnosť, natáčať na video naše milé ratolesti, keď idú na prvé sväté prijímanie, alebo budeme brať sami seba vážne?
Keď som počas socializmu chodievala do kostola, hnevalo ma, že je tak málo kňazov, ktorí majú na seba nejaké nároky. Väčšina kázní sa vtedy nedala počúvať a dnes to nie je oveľa lepšie. Prečo sú kvalitní duchovní odsúvaní na okraj? Komu to vyhovuje? A kto dnes vlastne ešte potrebuje katolícku cirkev? Cirkevná hierarchia? Politické strany, ktoré majú slovo "kresťanské" v názve ako prvé, alebo ako tretie? Ak nikto iný, tak hoďme "flintu do žita".
Katolícka cirkev nie je monolit, páči sa mi aj preto, že sem patrí napríklad aj taká Hildegarda von Bingen či Katarína Sienská - nielen tí, čo zosnovali Kladivo na čarodejnice.
Dnes mám však vážny problém: S kým sa mám ako katolíčka stotožniť, aby som sa pred ľuďmi nemusela hanbiť, že ešte stále chodím do kostola a beriem veci viery vážne? Kto je teraz dobrým katolíkom a dobrou katolíčkou? Tí, čo počúvajú hierarchiu a ich hovorcov? A čo my ostatní a ostatné? Nemáme vznášať nárok byť reprezentovaní ľuďmi, ktorých si môžeme vážiť?
Jana Juráňová (1957) spisovateľka. Žije v Bratislave. Editorka feministického kultúrneho časopisu Aspekt. Je autorkou kníh: Zverinec, Utrpenie starého kocúra, Siete, ako aj kníh pre deti Iba baba a Babeta ide do sveta. |