Peter Dinuš zaujímavým spôsobom (SME 15.12.) znovuotvoril tému vyrovnávania sa s komunistickou minulosťou Slovenska, ale dotkol sa aj ďalšej témy – charakteru slovenského nacionalizmu. Určite možno súhlasiť, že Slovensko nikdy nedokázalo odsúdiť zločiny komunizmu tak, ako to dokázalo v prípade fašizmu. Jeden z dôvodov je, že Slováci posledných desať rokov ČSSR zďaleka nechápali ako jednoznačne negatívne obdobie. Hoci rozdiel v ekonomickej výkonnosti Západu a našej ekonomiky stále rástol, predsa len sa ako-tak darilo udržiavať hospodársky rast, ktorého postupný pokles bežný občan nemusel príliš postrehnúť. Výsledkom bolo, že väčšina Slovákov si želala buď „socializmus s ľudskou tvárou“ alebo nejaký kompromis medzi kapitalizmom a socializmom.
Politickú slobodu si „nadpolovičná“ väčšina národa začala vážiť pomerne rýchlo, úplne inak to bolo so zmenami v oblasti ekonomiky. „Neželaný“ kapitalizmus sa v prvých rokoch po revolúcii začal v tejto oblasti prejavovať reformami, ktoré so sebou prinášali reštrikcie a znižovanie životnej úrovne. Slováci však neštrngali na námestiach kľúčmi preto, aby znášali ekonomické reštrikcie – chceli sa len zbaviť diktatúry a dosiahnuť čím skôr západný životný štandard. Keď sa namiesto rýchleho rastu životnej úrovne dostavil jej pokles, mnoho občanov začalo hľadať vinníka. Keďže sa nestotožňovali s názorom, že priblíženie sa k západným štátom vyžaduje skutočné zmeny v ekonomickej oblasti a tie nikdy nie sú zadarmo, mnohí sa začali cítiť podvedení práve Západom a „jeho“ reformami. Pocity sklamania a frustrácie navyše viedli ku vzniku zvláštneho, „ukrivdeného“ nacionalizmu. Takýto nacionalizmus je len čiastočne typický hrdosťou na svoj národ – zameraný je skôr na iné národy či národnosti, ktoré sú jediným vinníkom problémov daného národa. Na Slovensku sa popri kapitalistických reformách druhým vinníkom poklesu životnej úrovne stali pre mnohých občanov SR Česi, ktorí „využívali ČSFR na to, aby sa obohacovali na úkor Slovenska“.
