PETER BREINER |
Je to asi päť rokov, čo som mal kuriózne potešenie zúčastniť sa na kurióznej televíznej debate o potrebe a funkcii verejnoprávnej televízie, ktorú ľudia musia platiť, aj keď nechcú. Hlavným argumentom na jej existenciu bolo, že bude vysielať programy, ktoré si komerčné televízie nemôžu dovoliť ani vyrábať, ani vysielať. Terajší riaditeľ STV tam udával úplne iný tón. Časy sa však zmenili, názory sa zaparili a riaditeľ potrebuje oprávnenie existencie, ktorým je sledovanosť. Píplmeter nepustí, zušľachťovanie je v keli, nastupujú mydlové opery a reality show.
Ako by to vyzeralo, keby STV ako hlavný večerný program vysielala piesňový recitál alebo operu, kde by spievali profesionálni slovenskí speváci, uznávaní na svetových pódiách? S masmediálnym superšialenstvom by sa niekto možno aj pozeral.
Klavirista Miki Škuta nahral bachovské cédečko, ktoré jeden z najvýznamnejší odborných časopisov BBC Music Magazine ocenil desiatimi hviezdičkami z desiatich možných, čím sa Miki zaradil medzi svetovú špičku. Také niečo sa pophviezdam nestane nikdy, lebo mimo Slovenska po nich ani pes nebrechne. A áno, také niečo JE známkou kvality. Kedy ste videli Mikiho v hlavnom večernom programe?
Slovenskí džezoví hudobníci ako Ďuro Bartoš alebo Ďuro Griglák sú virtuózmi svetového kalibru. Bartošovo cédečko sa dostalo do top 25 v New Yorku, kde predbehlo mnohých svetových sólistov. Bartoš, ktorý hrá na trúbku tak krásne, že sa človeku chce plakať, by sa spolu s Griglákom a ešte niekoľkými mohli pokojne postaviť vedľa ktorejkoľvek svetovej hviezdy a hrať. Také niečo je tiež známkou kvality. Kedy ste videli niekoho z nich v hlavnom večernom programe?
Diela slovenského skladateľa a polyhistora Vlada Godára hrajú špičkové svetové orchestre. Filmy Dušana Hanáka (a nie záznamy z televíznej estrády) vyhrávajú na najväčších festivaloch a premietajú ich napríklad v Metropolitnom múzeu v New Yorku. Opäť svetová kvalita. Kedy ste videli Vlada v televízii? Kedy naposledy natočil Dušan pre STV film?
Pred nejakým desaťročím vysielala maďarská televízia večer čo večer priamy prenos z dirigentskej súťaže. Hodiny vážnej hudby. Najprv nič a napokon sa ľudia aj v rade na zeleninu bavili o tom, ktorý z kandidátov je lepší či sympatickejší. Nikoho neušliapali.
Toť som čítal list učiteľa, nadšeného tým, že vďaka STV chcú všetky malé deti spievať a byť superhviezdy. A teraz si predstavme, že by deti videli tak často ľudí, ktorí naozaj niečo dokázali!
Prečo ukňučaní národovci nevyskakujú od radosti, že máme svetové hviezdy? Prečo sa na tvrdo pracujúcich Slovákoch uznávaných vo svete nedá postaviť, prepytujem, národná hrdosť? A prečo by to nemohla robiť štátna telka, keď už musí byť? A ak kopírovať z prehnitej Ameriky, prečo nie Bernsteinove Young People's Concerts?
Režisér Sokurov natočil film-fantáziu Ruská archa o peterburskej Ermitáži. Jej umelecké poklady spolu s literatúrou, hudbou, tancom, históriou, stolovaním, zvykmi, konverzáciou... tvoria podľa Sokurova archu, na ktorej národ prepláva ľadovými moriami dejín. Na Slovensku nás prestávajú zaujímať múzeá a archívy (okrem policajných), nevidíme skutočné míľniky vo vlastnej histórii, tvrdo zdaňujeme vydávanie knižiek, netočíme filmy, z filharmónie vyštveme svetového dirigenta, vytunelujeme...
Každému občas dobre padne zabudnúť na všetko a oddať sa nenáročnej a bezstarostnej zábave. Hrozí len, že si na to zabúdanie zvykneme a už nás nebude zaujímať nič skutočné a neblikajúce.
Slovenská archa, naložená supertovarom, píplmetrami a menšími zlami nedopláva ďaleko. Ceterum censeo.