Posledná autonehoda prezidenta Rudolfa Schustera opäť vytiahla na denné svetlo problémy s ochranou ústavných činiteľov - zdá sa, že kompetentný útvar na zložitú otázku ochrany a dopravy hlavy štátu jednoducho personálne a mentálne nestačí a je najvyšší čas, aby v ňom došlo k zmenám. Zrejme nastal aj čas, aby sa premiér len neprizeral na spôsob prepravy ústavných činiteľov (nie je počudovaniahodné, že najväčšie nebezpečenstvo hrozí prezidentovi pri preprave a na dovolenkách, nie pri samotnom výkone funkcie?), ale aby systémovo zasiahol (napríklad dôsledným vyžadovaním dodržiavania pravidiel cestnej premávky?).
Okolnosti poslednej prezidentovej autonehody vyvolávajú viacero otáznikov - prinajmenej tú, či bola rýchlosť jazdy prispôsobená vonkajším podmienkam, za čo síce skutočne zodpovedá prezidentova ochranka, kde by mali konečne padať hlavy, ale svoj diel viny má aj hlava štátu (ak nezvláda kočírovanie jedného auta a nedokáže zasiahnuť, ako to môže dopadnúť s celým štátom v čase, keď bude rozhodnutie iba v jeho rukách?). Mimoriadne horúčavy či snehové kalamity nepodliehajú pod prezidentovu právomoc, ale aspoň prírodné zákony by mal prezident brať do úvahy p\ri rozhodnutiach o svojich športových a dopravných aktivitách a nepokúšať sa opätovne vrátiť do hry už zdanlivo prekonané krédo „rozkážeme vetru, dažďu“.
