úpi, lebo ako podotkol, v poslednom roku vládnutia bude problematické splniť sľuby v oblasti miezd, zamestnanosti a vymožiteľnosti práva. „V týchto troch oblastiach nebudeme mať na konci vládnutia zrejme celkom čistý štít,“ povedal Dzurinda. Premiér tak na začiatku volebného roku priznal, že sa v minulej volebnej kampani podpísal pod nesplniteľné sľuby.
V lete 1998 po hlúpej afére splateným získavaním priazne novinárov klesli preferencie SDK pod 20 percent. Nový šéf kampane Ľudovít Černák a jeho spolupracovníci pripravili pre kongres SDK volebný dokument - zmluvu s občanmi Slovenska. Jej prvý a najdôležitejší bod znel, že strana zabezpečí „zvýšenie priemerného platu v národnom hospodárstve na dvojnásobok súčasného stavu“. Tretí bod sľuboval, že „vytvorí 150-tisíc pracovných príležitostí, a tak zníži nezamestnanosť pod 10 percent“. Predseda SDK a bývalý ekonomický expert KDH Mikuláš Dzurinda sa so zmluvou stotožnil a ako volebný líder ju predával vo volebnom šote verejnosti. V čase, keď nezávislí odborníci vystríhali, že Slovensko žije nad pomery, keď aj experti ostatných strán označovali sľuby SDK za nedosiahnuteľné, predseda Dzurinda vyhlasoval, že „každé číslo, ktoré je v ponuke Zmluvy medzi SDK a občanmi SR, je podložené serióznou analýzou a konkrétnymi projektmi, ako ho dosiahnuť“. Okolnosť, že sľubované „čísla“ sa nestanú realitou, má len dve možné vysvetlenia - buď išlo o vedomé zavádzanie voličov, alebo o nekvalifikovanosť tých, ktorí ich ponúkali. K druhej verzii sa prikláňa aj pán Dzurinda, ktorý hovorí, že pred voľbami v roku 1998 sa nedalo všetko vedieť. Lenže ak ostatní vedeli dosť na to, aby také sľuby nedávali, mal to vedieť aj líder SDK.
