V našich diskusiách okolo antidiskriminačného zákona a s ním spätej problematike slobody prejavu (vrátane takého, ktorý podnecuje k rasovej, etnickej, náboženskej a i. nenávisti) akoby niektorí diskutéri zabúdali na samotný základný zmysel ľudských práv a slobôd. Veď tie predsa nie sú samoúčelné. Zmyslom a cieľom ich uplatňovania je zachovanie, posilňovanie dôstojnosti človeka. A naopak, porušovanie ľudských práv a slobôd predstavuje
vždy útok na ľudskú dôstojnosť.
Ide pritom o dôstojnosť každého človeka, teda nielen toho, kto si nejaké svoje právo uplatňuje, ale aj toho, voči komu si ho uplatňuje, koho sa uplatňovaním svojho práva dotýka, či komu tým priamo ubližuje.
K takýmto dôsledkom môže viesť absolutizácia ktoréhokoľvek z ľudských práv, jeho bezohľadné presadzovanie v prospech jednej osoby či skupiny na úkor druhej. Ak prvá uplatňuje svoje právo na život tak, že tým ohrozuje toto právo u druhej, spochybňuje tým samotný zmysel práva na život. Ak niekto uplatňuje svoju slobodu prejavu tak, že pomocou nej ponižuje dôstojnosť iného človeka - napríklad tým, že ho vyhlasuje za menej hodnotnú bytosť, že mu upiera právo na rovnaké zaobchádzanie a takto aj celý rad ďalších práv - ide o zneužitie slobody prejavu na diskriminačné ciele, teda o popretie samotného zmyslu tohto práva.
Sloboda prejavu sa nevzťahuje na akýkoľvek verejný prejav človeka. Každý asi chápe, že by bolo nepatričné o nej hovoriť v prípadoch opileckého bľabotania, rušenia nočného kľudu, manželských hádok či prekáračiek adolescentov. Ide o občianske právo uplatňované vo verejnom diskurze občianskej spoločnosti. Základným predpokladom jej existencie je sloboda a rovnosť všetkých občanov v dôstojnosti a právach. Týmto sú dané aj limity slobody prejavu.
Podľa Medzinárodného dohovoru o občianskych a politických právach realizácia slobody prejavu "nesie so sebou osobitné povinnosti a zodpovednosti. Môže preto podliehať určitým obmedzeniam; tieto obmedzenia však môžu byť len také, aké ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné: a) na rešpektovanie práv alebo povesti iných; b) na ochranu národnej bezpečnosti, verejného poriadku, verejného zdravia alebo morálky."
Niet pochýb o tom, že uvedené obmedzenia sú v bode a) zamerané predovšetkým voči nenávistným prejavom (hate speech), teda prejavom, šíriacim rasovú, etnickú a pod. nenávisť a s ňou spätú skupinovú nadradenosť. Menovite o tom hovorí článok 4 Medzinárodného dohovoru o vylúčení všetkých foriem rasovej diskriminácie, ratifikovaný aj všetkými členskými štátmi EÚ: "Zmluvné štáty odsudzujú každú propagandu a organizáciu, založenú na myšlienkach či teóriách nadradenosti jednej rasy alebo skupiny osôb jednej farby pleti či etnického pôvodu, alebo pokúšajúcu sa ospravedlňovať či povzbudzovať akúkoľvek formu rasovej nenávisti a diskriminácie a zaväzujú sa, že príjmu bezodkladné a pozitívne opatrenia na vymetenie akéhokoľvek podnecovania rasovej diskriminácie..." Na dosiahnutie tohto cieľa sa zaväzujú "vyhlásiť za činy trestné podľa zákona akékoľvek rozširovanie ideí založených na rasovej nadradenosti alebo nenávisti, akékoľvek podnecovanie k rasovej diskriminácii, ako aj každý násilný čin či podnecovanie k takému činu proti ktorejkoľvek rase či ktorejkoľvek skupine osôb inej farby pleti alebo etnického pôvodu..."
