PÍŠE ZUZANA KEPPLOVÁ

Učitelia a oneskorená reportáž z Tomášičky

Vzdelanie by nemalo byť statkom. To však ešte neznamená, že by malo byť zmätkom.

Štrajk učiteľov. (Zdroj: SME JOZEF JAKUBČO)

Autorka je redaktorka denníka SME.

„Teraz je to na vás. My sme vstúpili do štrajku, ale podporiť nás musíte aj vy. Vás rodičov je viac!“ hovorí Ľubica Silvánová, jedna z učiteliek, ktoré vystúpili v dialógu s rodičmi. Z publika dostala hneď odpoveď: „Dnes nás tu nie je viac.“ Učitelia sa bolestne zasmejú.

Sedia na stoličkách v troch radoch za sebou ako na koncoročnej fotografii, oproti nim v publiku zopár zástupcov rodičov a len dvaja zo študentov školy. Aula bratislavského gymnázia Ladislava Novomestského je takmer prázdna. Domáci to tu volajú Tomášička podľa adresy.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Učitelia a sestry protestujú v pude sebazáchovy

Viacerí vinia zvolený čas – o štvrtej poobede je to pre rodičov gymnazistov priskoro. Učiteľ matematiky Ivan Bezák sa pýta, či ešte prichádzajú rodičia: „Idú davy?“ pýta sa smerom k dverám. Učiteľky stoja v uvítacej dvojici už pri vonkajšej bráne a ďalšie pri vstupe do auly. Zopár ľudí v kabátoch sa mrví na sklápacích sedadlách, hľadá zdroj prievanu a usádza sa. Bezák je v obleku bez kravaty, zakladá si ruky, znovu sa díva na dvere, žeby predsa prišiel väčší hlúčik. „Tak asi začneme.“

V kresle v tme

Úvod je rozpačitý. Vždy je rozpačitý. Toto nie je TED talks, motivačná pätnásťminútovka, počas ktorej získate krátky pocit eufórie, že problémy sa dajú riešiť poľahky, zábavne a ľudia sú dobrí, pracovití a vtipní. Ak je na štrajkové reči manuál - a nielen Pellegrini a Fico veria, že Iniciatíva slovenských učiteľov ide podľa štrajkovej príručky zo série Farebné revolúcie -, títo sa nepripravili, nie sú „nabrífovaní“.

Aj keď učitelia sú zvyknutí hovoriť pred tabuľou, verejný prejav pred rodičmi je pre nich výzvou. Pre niektorých možno aj utrpením, preto zostávajú sedieť a myslia si svoje. Iní majú problém skončiť, keď chytia slinu. Pridávajú príklady, ako mladá učiteľka, ktorá sa podľa vlastných slov pridala k štrajku ako posledná. „Môžete nás podporiť tak, že budete sledovať články, vyvesíte si vlajky a pošlete deti do školy, ak zostane otvorená, v tričku s názvom Iniciatívy..., ako keď sa hrá hokej. Hovorte o nás! A... tlačte na vládu!“ Iný rodič poznamená: „Kto čítate Dominika Dána, tak viete, že vláda hrá tvrdo, musíme aj my!“

Silvánová do poslednej chvíle zvažovala, či sa pridať. Bezák tiež hovorí o pochybnostiach: „Sadol som si v tme do kresla a rozmýšľal som, čo sa stane, ak sa ani ja nepripojím. Každý z nás musel urobiť rozhodnutie sám za seba.“ Musia si pripadať zvláštne, keď hovoria tieto vety. Sami ich možno poznajú z filmov. Skôr amerických, ako ruských. Smejeme sa na oboch. Keď zaznejú v telocvični na Tomášičke, nikomu nie je do smiechu. Dívame sa na učiteľov, ktorí sa pred hŕstkou rodičov snažia obhájiť a formulovať čosi, čo je viac pocitom, než programom.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Učitelia: Vláda odvádza pozornosť, hlásime sa len o svoje práva

Voláme ich staré odbory

Sivovlasý, no mladistvý pán v publiku pracuje v Rakúsku a na túto skúsenosť sa viackrát odvoláva. Napríklad, keď sa učiteľov pýta, kde sú odbory, prečo sa zapájajú do štrajku ako jednotlivci. Nabáda ich, aby znovu rokovali s odbormi, ktoré majú v takomto boji lepšiu pozíciu, lepšie sú chránené.

„Staré odbory veľa nevybavili. My im hovoríme staré odbory,“ Bezák ďalej hovorí o sklamaní zo štrajku spred štyroch rokov, ktorý sa skončil predčasne. Chápe, že odbory tento štrajk nepodporia práve preto, že by tým predák Ondek musel priznať, že pri rokovaniach nad rozpočtom veľa nevyrokoval.

„My nie sme spokojní s tým, čo pán Ondek vyrokoval,“ hovorí učiteľka. V okuliaroch, nemodernom svetri, so silným hlasom. Typická učiteľka, komiksová učiteľka. Keď ide prehovoriť, vždy sa postaví. „Ja v takých odboroch nebudem! Kým tam bude Ondek, nebudem tam!“ Ktovie, čo vyučuje. Má paru.

Drobná blondína číta z mobilu SMS, ktorú dostala od niektorého z rodičov. „Posielajte nám takéto správy, posilní nás to!“ hovorí. Učiteľka slovenčiny a literatúry tvrdí, že jej volali viacerí známi. Napríklad priateľka zo Spišskej Belej: „Len vydržte, lebo my nemôžeme. Riaditeľ nedovolil štrajkovať.“ Učiteľka, ktorá nie je a nebude v odboroch, pridáva: „Nezastupujú záujmy učiteľov, ale svoje záujmy! Stavovské organizácie nás podporujú, len odbory nie!“

Takzvaný protest jednotlivcov, ktorý – ako povedal Draxler – nemá vo svete precedens, pripomína na prvý pohľad zvyčajné táborové rozdelenie: mesto – vidiek, starší – mladší, reformní – konzervatívni. Politický „business as usual“. Rozdelenie možno celkom nesedí, bolo by ho treba overiť, spresniť a zjemniť. Voľná téma na „seminárku“.

Kuchár, čašník, učiteľ

„Po zvýšení minimálnej mzdy delí nástupný plat učiteľa od pláce upratovačky tak 200 - 250 eur. Dobre počítam?“ pýta sa učiteľ matematiky.

Učiteľka s veľkými korálikmi na krku tvrdí, že práve preto dnes na pedagogické fakulty prichádzajú ľudia, ktorí smerujú do nižších platových tried. „Chalan z učilišťa kuchár - čašník dnes študuje učiteľstvo. Nič proti kuchárom - čašníkom!“ Nič proti nim, no učitelia sa stále vracajú k výrazom ako elita, výkvet, status, postavenie. „Ja som zamladi mame odpapuľovala, ale učiteľom nikdy. Farár a učiteľ, to boli niekto!“ vraví pamätníčka z publika.

Veta nie je vôbec nová. No pre tých, ktorí si pod ňou nevedia predstaviť nič iné, len povinnú literatúru, je provokujúca. V publiku sú len dvaja študenti. Jeden sa hlási s otázkou: „A keď hovoríte, že kedysi bol ten status iný, tak čo sa stalo, že sa zmenil?“ Ktorási učiteľka zavolá: „To je môj maturant!“ Iná sa ponúkne, že odpovie.

Učitelia aj rodičia pri vysvetľovaní „čo sa stalo“ veľmi skoro opúšťajú tému platov, čísla a konkrétnosti. Hovoria nielen o postavení učiteľa v spoločnosti, ale o spoločnosti ako takej. Ako sa zmenila. Ako peniaze znamenajú všetko a vzdelanie málo. „Prepadlíci ma zdravia sediac v bavoráku!“ volá staršia učiteľka, ktosi sa zasmeje, no väčšina sa nezasmeje.

Dostať sa vyššie aj bez vzdelania nie je nijako špecifické ani výnimočné, nie je to ani nespravodlivé. Téma „pozrite sa, ktorí slávni ľudia boli zlými žiakmi“ je typicky obľúbená, znova a znova sa objavuje vo víkendových prílohách a na lifestylových weboch. Tu však nejde o láskavé pobavenie sa nad nevyspytateľnými cestičkami osudu, talentu či ambícií. Spomína sa kupovanie titulov, obchod s prestížou, ktorá hodnotu vzdelania nutne devalvuje.

Ak sa dá dostať za vodu či na výslnie aj bez diplomu, prečo potom podstupovať kšeftárske výpady na akademickú pôdu? Žeby vzdelanie malo ešte stále hodnotu, lesk frčiek na náplecníkoch saka alebo je trofejou – diplom vedľa hlavy dvanástoráka –, pri ktorej získaní sa dajú skoliť zástupy bifľošov, inťošov a snaživcov, dráčov lavíc a otitulovaných hláv?

Rodič sediaci vzadu zabalený v tmavom kabáte sa postaví: „Zastupujete tých, ktorí tú občiansku odvahu za 25 rokov nenašli. Sme s vami!“

Niektorí učitelia chcú tlieskať, no rodič v kabáte pokračuje: „S kým to dieťa strávi viac času? So mnou či s učiteľom? Táto sála mala byť plná! Na tejto strane je problém, kde je tá kritická masa rodičov?“ Maturant pokýva hlavou a to isté preštylizuje smerom k študentom. Na kameru by to nezopakoval: „Veď ma roztrhajú!“

Občianska náuka pre všetkých

„Pre mňa bolo najväčším sklamaním, že mnohí si ani nevedia predstaviť, čo by sa dalo zlepšiť. Keď som sa pýtal, čo by sa mohlo v školstve zmeniť, priali si, aby nebola opadaná omietka a staré počítače sa vymenili za nové. To bolo rozčarovanie. Ale v tejto chvíli treba niekde začať.“

Učiteľ prišiel z petržalského gymnázia C. S. Lewis podporiť Tomášičku. Kedysi tu sám učil, kým neprešiel na súkromné gymnázium. Konečne mohol zanechať vedľajšiu prácu a venovať sa len učeniu. To by si prial aj Bezák. „Mne by to úplne stačilo, keby som mohol robiť len jednu prácu.“ Želá si tiež, aby ľudia, ako jeho bývalý kolega, neodchádzali. Mohol odísť robiť do IT sektora, nemal by s prácou problém. V štátnej škole však zostať nemohol, ak chcel mať rodinu. „Ja som si na rodinu našetril, inak by som si to nemohol dovoliť,“ vysvetľuje Bezák. 

Učiteľská práca sa stala náročným čiastočným úväzkom najmä pre ženy, ktoré stále dokážu tolerovať, že väčšiu časť rozpočtu zaplátajú ich partneri. Napriek tomu, že menej práce ako oni nemajú. Nespravodlivosť v ohodnotení v školstve parazituje na nízkom odmeňovaní žien. Najmä tých žien, ktoré sa nesťažujú. Aspoň nie verejne, politicky. Ak toho majú veľa, berú to ako fakt. Alebo ako osud. „Keď zvýšia platy, prídu chlapi!“ hovorí staršia učiteľka. Je to smutná poznámka: staršie ženy si zvykli, že kde sú ony, nie je prestíž a platí sa len tak, aby domov aspoň čosi v igelitke doniesli.

Učiteľ zo súkromného gymnázia je tvrdší: „To neradi hovoríme, ale treba zo školstva vytlačiť takých ľudí, ktorí mu škodia.“ Hovorí o tom, že sa školy stali odkladiskom pasívnych, neambicióznych, obmedzených. Preto aj tvrdil, že štrajkom žiaci čas nestratia. Je to predsa názorná hodina občianskej náuky. „Nemôžete prehrať! Čo už by ste prehrali?“ mama gymnazistu poukazuje na situáciu, kde už nie je príliš čo stratiť. Kto sa v takom systéme bojí o svoje miesto, pomáha mu prežiť.

Nie je to o vpustení dravého trhového prievanu do vydýchaných zborovní. O inováciách za každú cenu. O slovníku trhu na pôde školy, kde vzdelávanie by stále nemalo byť statkom, ale právom. To, že by nemalo byť statkom, však ešte nepripúšťa, nech je radšej zmätkom.

„Neverte porazeneckým rečiam. My sme školu nevyberali podľa počtu interaktívnych tabúľ, ale ľudí, čo pred nimi stoja. Vy nie ste nahraditeľní!“ Rodičia sa neboja byť patetickí. Teda tí niekoľkí, ktorí prišli. „Vy vytvárate nových ľudí, alebo ako sa teraz hovorí, občanov.“

Pocta Mňačkovi

Písať o štrajku znamená obtierať sa o jazyk minulej éry. Azda tým najlepším, čo na zachytenie práce a problémov pracujúcich zaznelo sú Oneskorené reportáže Ladislava Mňačka. Agitky, ktoré inak rozosmievali publikum a ponúkali sa na parodovanie, premenil Mňačko na skutočnú drámu práce. A osudu, ktorý neurčujú bohovia, ale spoločenské sily nadľudských rozmerov.

Nie tak, ako by si želal kánon socialistického realizmu. Pretože Oneskorené reportáže hovorili o chybách v systéme. Zlyhaniach, mechanike moci a obyčajnom zle. Črevá a káble, nosníky a mosty systému. Ich stav. Pukliny také veľké, že na ne už nie je náplasť. Rozklad podložia, ktorý otriasa stožiarmi morálky. Tak nejako by to možno Mňačko napísal.

Téma: Víkend


Článok je zaradený aj do ďalších tém Štrajk učiteľov

Hlavné správy zo Sme.sk

ŽENA

Chcete vyzerať atraktívnejšie? Mali by ste sa vyspať

Vedci oficiálne potvrdili, že dostatok spánku súvisí s tým, ako pôsobí náš výzor na ostatných.

DOMOV

Policajný odborár: Útočiť na ženu od chrbta nie je normálny zákrok

Ak by mali policajti kvalitnú výbavu, počet incidentov by klesol, tvrdí policajný odborár MARIÁN MAGDOŠKO.

DOMOV

Kaliňák nepovažuje sotenie ženy za podstatné, nová ombudsmanka to skúma

Policajný prezident Tibor Gašpar chce zlepšiť psychickú prípravu policajtov.

KOMENTÁRE

Dni Islamského štátu sú takmer spočítané, ale teror v Európe nezmizne

Radikálni bojovníci sa vracajú do Európy.

Neprehliadnite tiež

KOMENTÁR PETRA SCHUTZA

Memento sporu špiónov

Úniky CIA i ďalšie sa zdajú čoraz častejšie. Zastaviť spoluprácu s nimi – čo len na tri dni – je však pri prenasledovaní globálneho džihádu gól do vlastnej brány.

AUTORSKÁ STRANA PETRA SCHUTZA

Nová česká celebrita, hlúpa Mary a budúcnosť ľavosúdia

Proti „ideám“ Sme rodina je šuvix aj nový „sociálny balík“ Smer-SNS-HíD.

Náhodné čísla (Vaněk)

Karikatúra denníka SME (kreslí Vaněk).

STĹPČEK ŠÉFREDAKTORKY

Kotlebovci nosia fašistické relikvie do parlamentu

Parlamentný preukaz nezakryje extrémistickú slamu.